ENCYKLIKA PÁPEŹA PIA XI.



MIT BRENNENDER SORGE


S úzkostlivou starosťou
(O postavení katolíckej Cirkvi v Nemecku)





Preklad: Michal Salatňay, l937, revízia prekladu: Blažej Belák, 1997, vyd: SSV, 1997



Ctihodným bratom pozdrav a apoštolské požehnanie!

S úzkostlivou starosťou a s čoraz väčším znepokojením už dlhší čas pozorujeme utrpenie Cirkvi, vzrastajúci útlak mnohých zmýšľaním aj konaním verných vyznávačov viery v krajine a v národe, ktorému kedysi svetlo a radostnú zvesť o Kristovi a o Božej ríši priniesol svätý Bonifác.
Túto našu starosť neumenšili ani správy, ktoré nám pravdivo a ako svoju povinnosť podali zástupcovia najctihodnejšieho biskupského zboru pri svojej návšteve u nás, keď sme pre chorobu nemohli opustiť lôžko. Povedali nám veľa radostného a povznášajúceho o vyznávačskom boji svojich veriacich, ale pri všetkej láske k národu a vlasti a pri všetkej snahe o objektívny úsudok nemohli zamlčať ani nekonečne veľa trpkých a zlých skúseností. Keď sme si vypočuli ich výklad, mohli sme len vrúcne poďakovať Bohu a s apoštolom lásky povedať: "Nemám väčšej radosti, ako keď počujem, že moje deti žijú v pravde."1 Otvorenosť, akú vyžaduje náš zodpovedný apoštolský úrad, a pevná vôľa ukázať vám a celému kresťanskému svetu skutočnosť v celej jej vážnosti nám kážu dodať: Väčšiu starosť, trpkejší pastiersky bôľ nemáme, ako keď počujeme: mnohí opúšťajú cestu pravdy.2
Konkordát s ríšou
Keď sme, ctihodní bratia, v roku 1933 na podnet ríšskej vlády a nadväzujúc na staršie návrhy začali rokovať o konkordáte a keď sme uzavreli toto rokovanie na spokojnosť vás všetkých slávnostnou dohodou, vtedy nás viedla povinná starostlivosť o slobodu spásnej misie Cirkvi v Nemecku a o spásu jej zverených duší; súčasne však aj úprimné želanie, aby sme poslúžili pokojnému rozvoju a blahobytu nemeckého národa.
Napriek mnohým vážnym námietkam rozhodli sme sa vtedy s ťažkým srdcom neodoprieť svoj súhlas. Chceli sme svojich verných synov a dcéry v Nemecku, pokiaľ je to len ľudsky možné, ochrániť pred napätiami a utrpením, ktoré sme za vtedajších pomerov s istotou mohli očakávať. Chceli sme však dokázať skutkom, že hľadajúc jedine Krista a to, čo je Kristovo, nikomu neodopierame podať mierovú ruku matky Cirkvi, ak ju sám neodstrčí.
A ak strom mieru, ktorý sme s čistým úmyslom zasadili do nemeckej zeme, nepriniesol to ovocie, po ktorom sme v záujme vášho národa túžili, potom nikto na šírom svete, kto má oči na videnie a uši na počúvanie, nebude môcť tvrdiť, že vina je na strane Cirkvi a jej hlavy. Udalosti posledných rokov zreteľne ukazujú, kde je vina. Odhaľujú zádrapky a machinácie, ktoré od počiatku nemali iný cieľ ako zničujúci boj. Do brázd, do ktorých sme sa my snažili zasiať semeno úprimného mieru, zasievali iní - ako inimicus homo zo Svätého písma3 - kúkoľ: nedôveru, rozvrat, nenávisť, tajné aj otvorené očierňovanie, tisícimi zdrojmi živené a všetky prostriedky používajúce zásadné nepriateľstvo ku Kristovi a jeho Cirkvi. Na nich a len na nich a ich tichých i zjavných ochrancov padá zodpovednosť za to, že miesto ovzdušia mieru na obzore Nemecka badať búrlivé oblaky rozkladných náboženských bojov.
Bez ustania sme upozorňovali, ctihodní bratia, zodpovedných činiteľov vašej krajiny na následky, ktoré sa nevyhnutne museli dostaviť, keď sa trpeli, alebo dokonca podporovali spomenuté prúdy. Urobili sme všetko, aby sme hájili posvätnosť slávnostne daného slova a nezrušiteľnosť dobrovoľne prijatých záväzkov proti teóriám a praktikám, ktoré - ak sú úradne schválené - nevyhnutne dusia všetku dôveru a aj pre budúcnosť znehodnocujú každé dané slovo. Až raz príde čas, aby sme otvorene pred očami sveta dokumentovali svoje úsilia, potom všetci ľudia dobrej vôle spoznajú, kde majú hľadať ochrancu a kde narušiteľa pokoja. Každý, kto si zachoval aspoň tieň citu pre spravodlivosť, musí potom pripustiť, že v týchto ťažkých a na udalosti bohatých rokoch po uzavretí konkordátu každé naše slovo a každý náš čin boli diktované vernosťou k zmluve. Avšak na druhej strane určite s úžasom a hlbokým odporom zistí prekrúcanie významu, obchádzanie a vyprázdňovanie obsahu zmlúv, a napokon musí konštatovať, že viac alebo menej otvorené porušovanie zmlúv sa stalo nepísaným zákonom.
Źe sme napriek tomu všetkému prejavovali umiernenosť, to sa nestalo z vypočítavosti a s ohľadom na pozemský úžitok, alebo dokonca z nemiestnej slabosti, ale iba preto, že sme s kúkoľom nechceli vytrhnúť aj vzácne byliny; že sme nechceli súdiť verejne skôr, ako ľudia úplne dozrejú, aby mohli uznať nevyhnutnosť takéhoto súdu; pretože sme sa rozhodli, že nevyslovíme konečné obvinenie z porušenia zmluvy skôr, ako železná reč skutočnosti neroztrhne škrupinu, do ktorej sústavné utajovanie pravých úmyslov vedelo a vie zahaľovať útok proti Cirkvi. Ešte aj dnes, keď nastal taký príznačný boj proti konkordátom zabezpečenému cirkevnému školstvu a keď je znemožnené slobodne prejaviť názor činiteľom, zodpovedným za katolícku výchovu v jednej z najdôležitejších oblastí cirkevného života, čo spôsobuje bezpríkladné útrapy svedomia veriacim kresťanom, aj dnes nám radí otcovská starostlivosť o spásu duší, aby sme predsa len využili aj nepatrné, zvyšné vyhliadky na návrat k zmluvnej vernosti a k dorozumeniu, za ktoré by bolo možné niesť zodpovednosť. Vyhovujúc prosbám najdôstojnejšieho biskupského zboru budeme aj naďalej u vládcov vášho národa neúnavne obhajovať právo, proti ktorému sa hreší, a poslúchajúc iba hlas svojho svedomia a svojho pastierskeho poslania - bez ohľadu na okamžitý úspech, alebo neúspech - budeme sa stavať na odpor zmýšľaniu, ktoré sa snaží hrdúsiť písomne zaručené právo zjavným alebo maskovaným násilím.
Cieľ terajšieho listu je však, ctihodní bratia, iný. Ako ste nás v našej chorobe láskavo navštívili vy, tak sa dnes obraciame my na vás a cez vás na katolíckych veriacich v Nemecku, ku ktorým - ako ku všetkým trpiacim a skľúčeným deťom - spoločný otec pociťuje osobitnú lásku. V tejto hodine, keď sa ich viera v ohni starostí a skrytého i otvoreného prenasledovania podrobuje skúške ako rýdze zlato, keď sú obkľúčení tisícorakými spôsobmi organizovanej náboženskej neslobody, keď ťažko znášajú skutočnosť, že sa im odopierajú pravdivé informácie o udalostiach a možnosť normálnej obrany, majú dvojnásobné právo na slovo pravdy a duševnej posily od toho, ktorého prvému predchodcovi bol adresovaný obsažný Spasiteľov výrok: "Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty (...) posilňuj svojich bratov."4
Čistá viera v Boha
Dávajte pozor, ctihodní bratia, aby predovšetkým viera v Boha, prvý to a nenahraditeľný základ každého náboženstva, ostala v nemeckých krajinách čistá a nefalšovaná. Veriacim v Boha nie je každý, kto rečnícky používa slovo Boh, ale len ten, kto s tým vznešeným slovom spája pravý a dôstojný pojem Boha.
Kto v panteistickej zahmlenosti stotožňuje Boha s vesmírom, kto Boha vo svete zosvetšťuje, svet v Bohu zbožšťuje, nepatrí k veriacim v Boha.
Kto podľa údajných starogermánskych predkresťanských predstáv stavia pochmúrny neosobný osud na miesto osobného Boha, ten zapiera Božiu múdrosť a prozreteľnosť, ktorá "siaha mocne od jedného konca (sveta) k druhému"5 a všetko riadi najlepšie. Taký človek nemá právo zaratúvať sa medzi veriacich v Boha.
Kto rasu alebo národ, alebo štát, alebo štátnu formu, alebo nositeľov štátnej moci, alebo iné hodnoty spoločenského života - ktoré v rámci pozemského poriadku zaujímajú dôležité a ctihodné postavenie - vytrháva z ich pozemskej hodnotovej stupnice a robí z nich najvyššiu normu všetkých ostatných, aj náboženských hodnôt a modloslužobnícky ich zbožňuje, ten prevracia a falšuje Bohom vytvorený a Bohom ustanovený poriadok. Taký človek má ďaleko k pravej viere v Boha a k chápaniu života, ktoré by bolo v súlade s touto vierou.
Dávajte pozor, ctihodní bratia, na zlozvyk, ktorý sa stále častejšie vyskytuje v rečiach i v tlači, že sa totiž trojnásobne sväté Božie meno používa ako prázdna etiketa na akékoľvek zobrazenie ľudského hľadania a túžob. Pôsobte na svojich veriacich, aby toto mätenie pojmov odmietali tak bedlivo, ako si ono zasluhuje. Náš Boh je osobný, nadľudský, všemohúci, nekonečne dokonalý Boh, jeden v troch osobách, trojosobný v jednote Božej podstaty, tvorca všetkého stvoreného, Pán a Kráľ a posledný vykonávateľ svetových dejín, ktorý vedľa seba nestrpí, a ani nemôže strpieť iných bohov.
Tento Boh dal v suverénnej forme svojich desatoro prikázaní. Desatoro patrí všetkým časom a miestam, krajinám a rasám. Ako Božie slnko svieti nad všetkým, čo má ľudskú tvár, tak ani jeho zákon nepozná nijaké prednostné práva ani výnimky. Vládnuci i ovládaní, korunovaní i nekorunovaní, vysokí aj nízki, bohatí aj chudobní podliehajú rovnako jeho slovu. Z úplnosti jeho stvoriteľských práv bytostne vyplýva jeho totálne právo na poslušnosť voči jednotlivcom a voči všetkým druhom spoločností. Toto právo na poslušnosť sa vzťahuje na všetky oblasti života, v ktorých mravné otázky vyžadajú porovnanie s Božím zákonom, a teda aj zaradenie premenlivých ľudských príkazov do sústavy nepremenlivých Božích príkazov.
Len povrchné mysle môžu podľahnúť bludu a horliť za národného Boha, za národné náboženstvo, bláznivo sa pokúšať vtesnať Boha, stvoriteľa celého sveta, kráľa a zákonodarcu všetkých národov, pred ktorého veľkosťou sú národy nepatrné ako kvapka vo vedre6, do hraníc jedného národa, uväzniť ho do krvného priestoru jedinej rasy.
Biskupi Kristovej Cirkvi, ustanovení "pre ľudí, aby ich zastupovali pred Bohom",7 nech dávajú pozor na to, aby sa medzi veriacimi neujímali také zhubné bludy, za ktorými v pätách chodievajú ešte zhubnejšie praktiky. Svätou povinnosťou ich úradu je urobiť všetko, čo je v ich moci, aby Božie prikázania ako záväzný základ mravne usporiadaného súkromného i verejného života boli vo vážnosti a aby sa podľa nich žilo; aby sa nehanobili práva Božieho majestátu, jeho meno a jeho slovo;8 aby bolo umlčané rúhanie sa proti Bohu - slovom, písmom, obrazom -, niekedy také hojné ako piesok v mori; aby pred vzdorovitým prometeovským duchom tých, čo Boha zapierajú, posmievajú sa mu a nenávidia ho, nikdy neustávala zmierna modlitba veriacich, ktorá stúpa ako kadidlový dym hodinu čo hodinu k Najvyššiemu a zadržiava jeho trestajúcu ruku.
ďakujeme vám, ctihodní bratia, vašim kňazom a vašim veriacim, ktorí plnili a plnia svoju kresťanskú povinnosť a obhajujú práva Božieho majestátu proti útočnému, z vplyvnej strany, žiaľ, veľmi podporovanému novopohanstvu. Táto vďaka je dvojnásobne vrúcna a je spojená s uznanlivým obdivom pre tých, ktorí sa pri plnení svojich povinností voči Bohu nebáli vziať na seba pozemské obety a pozemské utrpenia.
Čistá viera v Krista
Viera v Boha sa trvale nezachová čistá a nefalšovaná, ak sa neopiera o vieru v Krista. "A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť."9 "A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista."10 Nikto teda nesmie povedať: Ja v Boha verím a to mi z náboženstva stačí. Slovo Pána nemá miesto na také vykrúcačky: "Kto popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca."11
V Ježišovi Kristovi, vtelenom Synovi Božom, sa ukázala plnosť Božieho zjavenia. "Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi."12 Starozákonné sväté knihy sú celé Božím slovom, organickou súčasťou jeho zjavenia. Stupňovitému rozvíjaniu zjavenia je primerané, že na nich ešte spočíva súmrak prípravného obdobia na plný slnečný deň vykúpenia. Ako to v historických a zákonných knihách inak ani nie je možné, sú v mnohých jednotlivostiach zrkadlom zobrazujúcim ľudské nedokonalosti, slabosti a hriech. Popri tom, že je v nich nekonečne mnoho vznešeného a ušľachtilého, hovoria aj o povrchnosti a zosvetštení, ktoré sa v starozákonnom národnom zväzku kmeňov, v nositeľovi zjavenia a Božích zasľúbení, vždy znova a znova prejavovali. Avšak pre každé oko nezaslepené predsudkom ani vášňou z ľudských zlyhaní, o ktorých rozprávajú biblické dejiny, preráža tým jasnejšie Božie svetlo spásneho vedenia, ktoré nakoniec triumfuje nad všetkými chybami a nad hriechmi. Práve na takom, často tmavom pozadí, vyrastá pedagogika večnej spásy do perspektív, ktoré zároveň ukazujú cestu, upozorňujú, napĺňajú hrôzou, povznášajú i blažia. Len slepota a pýcha môžu zatvárať oči pred spásonosnými výchovnými pokladmi, ktoré v sebe ukrýva Starý zákon. Kto chce biblické dejiny a poučnú múdrosť Starého zákona vyhnať z kostola a zo školy, ten sa rúha Božiemu slovu, rúha sa vykupiteľskému plánu Všemohúceho, z úzkoprsého a obmedzeného ľudského myslenia robí sudcu nad Božím dejinným plánom. Zapiera vieru v skutočného vteleného Krista, ktorý prijal ľudskú prirodzenosť z národa, ktorý ho mal pribiť na kríž. Nechápe svetovú drámu Božieho Syna, ktorý proti zločinu svojich ukrižovateľov postavil veľkňazský Boží čin vykupiteľskej smrti a tým spôsobil, že Starý zákon našiel v Novom zákone svoje naplnenie, svoje zakončenie i prevýšenie.
Vyvrcholenie zjavenia, ktoré sa dosiahlo v evanjeliu Ježiša Krista, je konečné, je záväzné navždy. Toto zjavenie vylučuje akékoľvek ľudské dodatky; a už vôbec nepripúšťa, aby bolo nahradené alebo vystriedané svojvoľnými "zjaveniami", ktoré niektorí dnešní rečníci chcú vyvodzovať z takzvaného mýtu o krvi a rase. Od tej chvíle, čo Kristus, Pomazaný, dokonal dielo vykúpenia, zlomil vládu hriechu a zaslúžil nám milosť, aby sme sa stali Božími dietkami, od tej chvíle niet pod nebom iného mena daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení, iba meno Ježiš.13 Nijaký človek, aj keby v ňom bola vtelená všetka múdrosť, všetka schopnosť, všetka vonkajšia moc sveta, nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus.14 Kto svätokrádežne, zaznávajúc priepastné rozdiely medzi Bohom a tvorom, medzi Bohočlovekom a ľudskými dietkami opováži sa stavať ktoréhokoľvek smrteľného človeka, aj keby to bol najväčší velikán všetkých čias, vedľa Krista, alebo dokonca nad neho a proti nemu, ten musí uznať, že je blúznivým prorokom, o ktorom platia hrozivé slová Písma: "Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva."15
Čistá viera v Cirkev
Viera v Krista sa nezachová čistá a nefalšovaná, ak sa neopiera o vieru v Cirkev, ktorá je "stĺpom a oporou pravdy"16 (1 Tim 3,15), a ak ju ona nechráni. Tento stĺp viery postavil sám Kristus, Boh zvelebený naveky. Jeho príkaz, aby sme poslúchali Cirkev,17 aby sme v slovách a prikázaniach Cirkvi počuli jeho vlastné slová a príkazy,18 platí pre ľudí všetkých čias a všetkých krajín. Spasiteľom založená Cirkev je jedna pre všetky národy a jazyky, je dostatočným priestorom, kde sa môžu rozvinúť všetky osobitné vlastnosti vložené Bohom Stvoriteľom a Vykupiteľom do jednotlivcov i do národov, všetky ich prednosti, úlohy a povolania. Materinské srdce Cirkvi je dostatočne široké a veľké, aby v takom Božím úmyslom zodpovedajúcom rozvoji týchto osobitostí a svojráznych darov videlo skôr bohatstvo rozmanitosti, než nebezpečenstvo roztržiek. Raduje sa z duchovnej výšky jednotlivcov i národov. S materinskou radosťou a s materinskou pýchou vidí v ich ušľachtilých výkonoch ovocie výchovy a pokroku, ktoré žehná a podporuje, kde to len môže podľa svedomia učiniť. Vie však aj to, že tejto slobode určil medze majestátnym príkazom Boh, ktorý podľa svojej vôle založil Cirkev tak, aby vo všetkom podstatnom tvorila nerozdielnu jednotu. Kto siaha na túto jednotu a nedeliteľnosť, berie Kristovej neveste jeden z drahokamov, ktorými ju korunoval sám Boh, a podrobuje jej božskú stavbu, spočívajúcu na večných základoch, previerke a prestavbe rukami staviteľov, ktorým nebeský Otec nedal staviteľskú právomoc.
Božské poslanie Cirkvi, ktorá pôsobí medzi ľuďmi a musí pôsobiť prostredníctvom ľudí, môže byť bolestne zatemnené ľudskými nedokonalosťami, ktoré v istých obdobiach znova a znova bujnejú ako kúkoľ medzi pšenicou Božej ríše. Kto pozná Spasiteľove slová o pohoršeniach a pohoršovateľoch, vie, ako má Cirkev i každý jednotlivec súdiť o tom, čo bolo a čo je hriechom. Kto však pri týchto odsúdeniahodných rozporoch medzi vierou a životom, medzi slovom a konaním, medzi vonkajším postojom a vnútorným zmýšľaním jednotlivcov - hoci by ich bolo aj veľa - zabúda, alebo dokonca úmyselne zamlčuje nesmiernu a úprimnú snahu o cnosť, obetavosť, bratskú lásku a snahu po svätosti, ten prejavuje poľutovaniahodnú slepotu a nespravodlivosť. Keď sa potom ukáže, že na ono tvrdé meradlo, podľa ktorého meria nenávidenú Cirkev, okamžite zabúda, ak ide o iné spoločnosti, ktoré mu stoja citovo alebo záujmovo blízko, potom sa so svojím údajne urazeným citom pre čistotu veľmi podobá tým, ktorí podľa ostrých Pánových slov pre triesku v bratovom oku nevidia brvno vo svojom vlastnom oku. Akokoľvek málo čistý je úmysel tých, čo si robia z vyhľadávania ľudských chýb v Cirkvi priam zamestnanie, či dokonca nízky obchod, a hoci v Bohu spočívajúca moc nositeľa cirkevného úradu nezávisí od jeho ľudskej a mravnej výšky, predsa však nijaká epocha, nijaký jednotlivec, nijaká spoločnosť nie je zbavená povinnosti poctivo si spytovať svedomie, neúprosne sa zbavovať chýb, prenikavo sa zdokonaľovať v zmýšľaní i v skutkoch. Vo svojej encyklike o kňazstve, v okružnom liste o Katolíckej akcii dôrazne sme zaprisahali a upozorňovali na svätú povinnosť všetkých členov Cirkvi, a najmä všetkých príslušníkov kňazského a rehoľného stavu i laického apoštolátu, uviesť do súladu vieru a konanie, ako to prikazuje Boží zákon a ako to neúnavným zdôrazňovaním žiada Cirkev. Aj dnes opakujeme s najväčšou vážnosťou: Nestačí iba patriť do Kristovej Cirkvi. Musíme byť aj živými údmi Cirkvi - v duchu a v pravde. A to sú len tí, ktorí žijú v milosti Božej a ktorí sa nepretržite pohybujú v jeho prítomnosti - v nevinnosti alebo v úprimnom a činnom pokání. Keď apoštol národov, "vyvolená nádoba", krotil a umŕtvoval svoje telo, aby azda, kážuc iným, sám nebol zavrhnutý,19 ostáva vari ostatným, ktorí majú v rukách ochranu a šírenie Božej ríše, nejaká iná cesta ako najvnútornejšie spojenie apoštolátu a sebazasvätenia? Iba tak sa ukáže dnešnému ľudstvu a predovšetkým protivníkom Cirkvi, že soľ zeme nevyvetrala a že kvas kresťanstva nestratil silu, ale že je schopný a pripravený prinášať ľuďom dneška, zachváteným pochybnosťami a bludmi, vlažnosťou a duchovnou bezradnosťou, náboženskou znechutenosťou a odcudzovaním sa Bohu, duchovnú obnovu a omladenie, čo potrebujú - či už to uznávajú, alebo nie - viac ako kedykoľvek predtým. Kresťanské spoločenstvo, v ktorom všetci príslušníci pamätajú vzájomne na seba, ktoré odmieta akúkoľvek okázalosť a svetáckosť, ktoré sa pridržiava Božích aj cirkevných príkazov a ktoré sa správa v láske k Bohu i blížnemu, toto kresťanské spoločenstvo môže a musí byť vzorom a vodcom pre svet, ktorý je až do svojej najvnútornejšej podstaty chorý a potrebuje oporu a usmernenie. Inak príde nevýslovné nešťastie a úpadok prevyšujúci každú predstavu.
Každá pravá a trvalá reforma vychádzala napokon vždy zo svätýň; od ľudí zanietených a hnaných láskou k Bohu a k blížnemu. Mali veľkodušnú ochotu poslúchnuť každé Božie volanie a uskutočniť ho predovšetkým v sebe samom; potom z povolaných v pokore a s vnútornou istotou vyrastali majáky a obnovovatelia svojej epochy. Tam, kde sa reformná horlivosť nezrodila v čistom lone osobnej rýdzosti, ale bola len výrazom a výbuchom vášnivých záchvatov, narobila skôr zmätok ako poriadok; skôr rúcala, ako stavala; neraz sa stala východiskom pre bludné cesty, ktoré boli ešte osudnejšie ako škody, ktoré sa mali napraviť, alebo náprava ktorých sa predstierala. Iste, Boží duch vanie, kde chce.20 Aj z kameňov si môže vytvoriť pomocníkov svojich úmyslov.21 Vyberá si nástroje svojej vôle podľa svojich plánov, a nie podľa plánov ľudských. Avšak ten, ktorý založil Cirkev a za svätodušnej búrky ju priviedol k životu, ten neruší základné štruktúry spásnej inštitúcie, ktorá vznikla podľa jeho vôle. Kto je vedený Božím duchom, má sám od seba patričnú vnútornú i vonkajšiu úctu k Cirkvi, ktorá je ušľachtilým ovocím na strome kríža, svätodušným darom Božieho ducha svetu, ktorý sa potrebuje dať viesť. Vo vašich krajinách, ctihodní bratia, sa stále hlasnejšie a v celom zbore ozývajú hlasy, vyzývajúce vystupovať z Cirkvi. Medzi týmito hlásateľmi sú mnoho ráz takí, čo sa svojím úradným postavením usilujú budiť dojem, akoby vystúpenie z Cirkvi a s tým spojená nevernosť ku Kristovi Kráľovi boli zvlášť presvedčivou a záslužnou formou vyznania lojality k dnešnému štátu. Zakuklenými aj viditeľnými donucovacími opatreniami, zastrašovaním, vyhrážaním sa hospodárskymi, stavovskými, občianskymi a inými nevýhodami robí sa nátlak na náboženskú vernosť katolíkov, a najmä na isté triedy katolíckych úradníkov. Tento nátlak je práve taký protiprávny, ako je ľudsky nedôstojný. Celý náš otcovský súcit a najhlbšia sústrasť sprevádza tých, ktorí tak draho musia zaplatiť svoju vernosť ku Kristovi. Avšak tu sa došlo k bodu, kde ide o hodnoty posledné a najvyššie, o záchranu, alebo záhubu, a teda kde cesta hrdinskej statočnosti a odvahy je pre veriaceho jedinou cestou spásy. Keď k nemu pristúpi pokušiteľ alebo utláčateľ s judášskym návrhom, aby vystúpil z Cirkvi, potom sa smie proti nemu ohradiť - aj za cenu ťažkých pozemských obetí - jedine Spasiteľovým slovom : "Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť."22 Cirkvi však povie: Ty, moja matka od dní môjho detstva, moja útecha v živote, moja orodovnica pri smrti - nech mi jazyk prirastie k ďasnám, keby som sa mal pod tlakom pozemských zvodov alebo hrozieb stať zradcom svojho krstného sľubu. Pre tých však, ktorí sa nazdávajú, že by mohli s vonkajším vystúpením z Cirkvi spojiť vnútornú vernosť k nej, nech je vážnou výstrahou Spasiteľovo slovo : "Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach."23
Čistá viera v primát
Viera v Cirkev sa nemôže zachovať čistá a nefalšovaná, ak sa neopiera o vieru v primát rímskeho biskupa. V tom istom okamihu, keď Peter pred všetkými apoštolmi a učeníkmi vyznal vieru v Krista, Syna živého Boha, boli Kristovou odpoveďou - odmeňujúcou jeho vieru a jeho vyznanie - slová o stavbe jeho Cirkvi, jedinej Cirkvi, založenej na Petrovi ako na skale.24
Viera v Krista, v Cirkev a v primát stojí teda spolu v posvätnej súvislosti. Pravá a zákonitá autorita je všade spojivom jednoty, zdrojom sily, zárukou proti rozkladu a rozdrobenosti, zárukou budúcnosti; v najvyššom a najvznešenejšom zmysle tam, kde, ako je to iba v Cirkvi, takej autorite je prisľúbená milosť a vedenie Ducha Svätého a jeho nepremožiteľná pomoc. Keď vám ľudia, ktorí nie sú jednotní ani vo viere v Krista, predkladajú pred oči lákavý obraz nemeckej národnej cirkvi, potom si uvedomte: taká cirkev nie je ničím iným, ako zapretím jedinej Kristovej Cirkvi, zjavným odmietnutím príkazu ísť na apoštolskú misiu do celého sveta, ktorý môže riadne splniť iba svetová Cirkev. Dejinná cesta iných národných cirkví, ich duchovná meravosť, ich ovládnutie a zotročenie pozemskými mocnosťami, ukazuje beznádejnú neplodnosť, aká s nevyhnutnou istotou napadne každú ratolesť oddelenú od živého viniča Cirkvi. Kto sa postaví proti takým pomýleným podujatiam do cesty hneď na samom začiatku s bedlivým a neúprosným "nie", preukazuje službu nielen čistote svojej kresťanskej viery, ale aj zdraviu a životnej sile svojho národa.
Nestrpte, aby sa dával iný význam svätým slovám a pojmom
Osobitný pozor musíte, ctihodní bratia, dávať na to, aby sa základné náboženské pojmy nevykrádali o svoj podstatný obsah a nedával sa im iný, svetský význam.
Zjavenie v kresťanskom zmysle znamená Božie slovo dané ľuďom. Používať toto slovo na "šepot" krvi a rasy, na vyžarovanie dejín národa vždy mätie. Taký falšovaný peniaz si nezasluhuje, aby sa dostal do jazykovej pokladnice veriaceho kresťana.
Veriť znamená pokladať za istú pravdu to, čo Boh zjavil a čo predkladá prostredníctvom svojej Cirkvi na uverenie; viera je pevné presvedčenie o neviditeľnom, "dôkazom toho, čo nevidíme".25 Radostná a pevná dôvera v budúcnosť vlastného národa, ktorý je každému drahý, znamená niečo úplne iné ako viera v náboženskom zmysle. Chcieť prvý zmysel nahradiť druhým a potom žiadať od presvedčeného kresťana, aby aj toho, kto verí len v budúcnosť národa, uznal za "veriaceho", je prázdna hra so slovami alebo vedomé odstraňovanie hraníc medzi pojmami, či čosi ešte horšie.
Nesmrteľnosť v kresťanskom zmysle je posmrtné pokračovanie života človeka ako osobnej individuálnej bytosti, smerujúce k večnej odmene, alebo k večnému trestu. Kto nechce slovom nesmrteľnosť vyjadriť nič iné ako kolektívny spoločný život v ďalšom trvaní svojho národa na neurčitý čas na tomto svete, ten prevracia a falšuje jednu zo základných právd kresťanskej viery, otriasa základmi každého náboženského svetového názoru, ktorý vyžaduje mravný svetový poriadok. Ak nechce byť kresťanom, nech si aspoň neobohacuje slovnú zásobu svojej nevery kresťanskou terminológiou.
Dedičný hriech je dedičná, aj keď nie osobná vina Adamových potomkov, ktorí zhrešili v tomto svojom praotcovi,26 je to strata milosti a tým aj večného života s náklonnosťou na zlé, ktorú musí každý v sebe potláčať a premáhať milosťou, pokáním, bojom a mravným snažením. Utrpenie a smrť Syna Božieho vykúpili svet z dedičného hriechu a smrti. Viera v tieto pravdy, ktoré sú dnes vo vašej vlasti predmetom lacného posmechu Kristových protivníkov, patrí medzi neodcudziteľné duchovné majetky kresťanského náboženstva.
Kristov kríž, hoci už jeho číre meno sa mnohým stalo bláznovstvom a pohoršením,27 ostáva pre kresťanov posvätným znamením vykúpenia, zástavou mravnej veľkosti a sily. V jeho tôni žijeme. Bozkávajúc ho umierame. Na našom hrobe má stáť ako hlásateľ našej viery, ako svedok našej nádeje smerujúcej k večnému svetlu.
Pokoru v duchu evanjelia a modlitbu za Božiu milosť a pomoc možno dobre zlúčiť so sebaúctou, sebadôverou a hrdinským zmýšľaním. Kristova Cirkev, ktorá mala cez všetky epochy až do najnovších dní viac vyznávačov a dobrovoľných mučeníkov ako ktorékoľvek iné ideové hnutie, nepotrebuje sa dávať poučovať o hrdinskom zmýšľaní a hrdinskom konaní od iných. V plytkých rozprávkach znevažujúcich kresťanskú pokoru ako sebaponižovanie a nehrdinské správanie vysmieva sa odporná pýcha týchto novátorov sama sebe.
Milosťou v širšom zmysle sa môže nazývať všetko, čo dostáva stvorenie od Stvoriteľa. Milosť vo vlastnom a kresťanskom zmysle slova zahŕňa v sebe nadprirodzené prejavy Božej lásky, priazne a takého Božieho pôsobenia, ktorým povznáša človeka do najvnútornejšej životnej spojitosti so sebou, pre ktorú Nový zákon nazýva človeka Božím dieťaťom . "Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme."28 Keď sa toto nadprirodzené povýšenie prostredníctvom milosti odmieta z dôvodu, že je to vraj proti povahe nemeckého človeka, je to blud, je to zjavné vypovedanie boja jednej z podstatných právd kresťanstva. Stavať nadprirodzenú milosť vedľa darov prírody je svätokrádežou z terminológie, ktorú vytvorilo a posvätilo náboženstvo. Pastieri a strážcovia Božieho ľudu urobia dobre, ak sa bedlivo postavia proti tejto svätokrádeži a proti tomuto mäteniu duchov.
Mravouka a mravný poriadok
Na pravej a v čistote zachovanej viere v Boha spočíva mravnosť ľudstva. Všetky pokusy odtrhnúť mravouku a mravný poriadok od pevného základu viery a vystavať ju na sypkom, naviatom piesku ľudských noriem vedú skôr alebo neskôr jedinca aj spoločnosť k mravnému úpadku. Blázon, ktorý vo svojom srdci hovorí, že niet Boha, bude chodiť po cestách mravnej skazenosti.29 Počet nemúdrych ľudí, ktorí sa opovažujú oddeľovať mravnosť od náboženstva, dnes nesmierne vzrástol. Nevedia alebo nechcú vedieť, že odstránením vyznávačsky otvoreného, jasne a určite chápaného kresťanstva z vyučovania a výchovy a z vplyvu na spoločenský a verejný život nastupuje sa na cestu duchovného zbedačenia a úpadku. Nijaká štátna donucovacia moc, nijaké čiste pozemské ideály, čo aj samy v sebe ušľachtilé a vznešené, nebudú trvalo schopné nahrádzať hlbšie a rozhodujúce pohnútky, prameniace z viery v Boha a v Krista. Keď tomu, od koho sa žiadajú najvyššie obety, aj obeta vlastného ja v záujme spoločnosti, vezmete mravnú oporu, prameniacu z večných a božských zdrojov, zo vzpružujúcej a utešujúcej viery v Odplatiteľa za všetko dobré i za všetko zlé, potom pre mnohých ľudí bude konečným výsledkom nie plnenie povinností, ale útek od nich. Svedomité zachovávanie Desatora Božích prikázaní, ale i cirkevných prikázaní, ktoré nie sú ničím iným ako vykonávacím nariadením pre normy vyplývajúce z evanjelia, je pre každého človeka nenahraditeľnou školou cieľavedomej sebadisciplíny, mravnej vyspelosti a výchovy charakteru. Je to škola, ktorá žiada mnoho; ale nie až príliš mnoho. Dobrotivý Boh, ktorý je zákonodarca a hovorí: Máš konať takto! - dáva aj milosť, aby človek mohol konať a aby vykonal. Nechať nevyužité mravné sily s takým hlbokým účinkom alebo vedome im znemožňovať prístup do okruhov výchovy ľudí je neospravedlniteľnou spoluvinou za náboženskú podvýživu národa. Vydať mravnú výchovu subjektívnym, s módnymi prúdmi meniacim sa ľudským názorom, namiesto aby bola zakotvená vo svätej vôli večného Boha a jeho prikázaní, to dokorán otvára dvere všetkým rozkladným silám. Vzdať sa takto večne platných smerníc objektívnej mravouky formujúcej vedomie, zušľachťujúcej všetky oblasti života a všetky formy jeho usporiadania, to je hriech proti budúcnosti národa a jeho trpké ovocie budú vychutnávať budúce pokolenia.
Uznanie prirodzeného práva
Osudný vývoj nových čias nesie so sebou, že aj mravouka, aj základy právneho života a právnej starostlivosti sa čoraz viac vzďaľujú od pravej viery v Boha a od zjavených Božích prikázaní. Myslíme tu najmä na takzvané prirodzené právo, ktoré bolo rukou samého Stvoriteľa vpísané do ľudských sŕdc. Vo svetle príkazov tohto prirodzeného práva možno skúmať každé pozitívne právo, nech už prichádza od ktoréhokoľvek zákonodarcu, aby sa zistila mravnosť jeho obsahu, a teda aj jeho mravná záväznosť a povinnosť svedomia voči nemu. Ľudské zákony, ktoré sú v nezlučiteľnom rozpore s prirodzeným právom, majú vrodenú vnútornú chybu, ktorú nemôže sanovať nijaký donucovací prostriedok a nijaký vonkajší mocenský vplyv. Týmto meradlom sa musí merať aj zásada: Právo je to, čo prospieva národu. Táto veta môže byť správna, keď sa pri nej predpokladá, že to, čo je mravne nedovolené, nikdy nemôže slúžiť ozajstnému blahobytu národa. Avšak už staré pohanstvo vedelo, že ak má byť táto veta správna, musí sa vlastne obrátiť a znieť takto: "Nikdy nie je niečo užitočné, ak to nie je zároveň mravne dobré. A je to mravne dobré nie preto, že je to užitočné, ale je to užitočné preto, lebo je to mravne dobré."30 Keby bola táto zásada odtrhnutá od tohto mravného pravidla, znamenala by večný vojnový stav medzi národmi. Vo vnútroštátnom živote zabúda táto zásada - spojujúc dohromady hľadisko užitočnosti a hľadisko právne - na základnú skutočnosť, že človek ako osobnosť má Bohom dané práva, ktoré spoločnosť nesmie popierať, rušiť, skracovať ani akokoľvek inak na ne siahať. Kto nedbá na túto pravdu, prehliada, že ozajstný všeobecný blahobyt sa napokon určuje a spoznáva z prirodzenosti človeka v jej harmonickej rovnováhe osobného práva a sociálnej viazanosti, ako aj z účelu spoločnosti, určeného tou istou ľudskou prirodzenosťou. Stvoriteľ chce mať spoločnosť ako prostriedok na úplný rozvoj osobných i sociálnych vlôh, ktoré má dávajúci i prijímajúci jednotlivec zužitkovať na svoj prospech, ako aj na prospech všetkých ostatných. Stvoriteľ si želá, aby aj obsiahlejšie a vyššie hodnoty, ktoré nemôže vytvoriť jednotlivec, ale iba spoločnosť, napokon slúžili jeho prirodzenému i nadprirodzenému rozvoju. Odklon od tohto poriadku otriasa nosnými piliermi spoločnosti a ohrozuje mier, bezpečnosť, ba aj existenciu samej spoločnosti.
Veriaci človek má nenarušiteľné právo vyznávať svoju vieru a prejavovať ju v jej primeraných formách. Zákony, ktoré potláčajú alebo sťažujú vyznávanie a prejavy viery, sú v rozpore s prirodzeným zákonom. Svedomití a na svoje výchovné povinnosti dbajúci rodičia majú najprednejšie a pôvodné právo určovať výchovu dietok, ktoré im daroval Boh, v duchu pravej viery a v zhode s jej zásadami a predpismi. Zákon a iné opatrenia, ktoré vylučujú túto slobodu danú prirodzeným právom rodičov v otázkach školy, alebo ju hrozbami a donucovaním pozbavujú účinnosti, sú v rozpore s prirodzeným zákonom a sú vo svojom najvnútornejšom jadre nemravné.
Cirkev, povolaná strážiť a vykladať prirodzený božský zákon, nemôže teda konať inak ako vyhlásiť, že školské zápisy z najnovších čias, urobené v stave notorickej neslobody, sú produktom donútenia, ktorý nemá nijakú právnu platnosť.
K mládeži
Ako zástupca toho, ktorý prehovoril v evanjeliu k mladíkovi slovami: "Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania",31 prihovárame sa zvlášť otcovsky k mládeži.
Tisíce jazykov hlásajú dnes vašim ušiam evanjelium, ktoré nezjavil nebeský Otec. Tisíce pier píše v službách zdanlivého kresťanstva, ktoré nie je Kristovým kresťanstvom. Tlačové stroje a rozhlas vás zahŕňajú každodenne výrobkami obsahu nepriateľského viere a Cirkvi a útočia bezohľadne a bez úcty na to, čo vám musí byť vznešené a sväté.
Vieme, že mnohí z vás za svoju vernosť viere a Cirkvi a za svoju príslušnosť k cirkevným konkordátom chráneným združeniam museli a musia prežívať chvíle zneuznania, podozrievania, potupy a obviňovania z protivlasteneckej činnosti aj trpieť mnohonásobné škody v hospodárskom a spoločenskom živote. Nie je nám neznáme, že medzi vami sa nachádza nejeden nemenovaný Kristov vojak, ktorý so zarmúteným srdcom, ale s povznesenou hlavou nesie svoj osud a jedinú útechu nachádza v myšlienke, že trpí potupu za meno Ježiš.32
Dnes, keď hrozia nové nebezpečenstvá a nové napätia, prihovárame sa tejto mládeži: Keby vám niekto chcel hlásať iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali na lone zbožnej matky, z úst veriaceho otca, z vyučovania vychovávateľa verného svojmu Bohu a svojej Cirkvi, "nech je prekliaty".33 Keď štát zakladá svoju štátnu organizáciu mládeže, ktorá má byť záväznou pre všetkých, potom je - nehľadiac na práva cirkevných združení - samozrejmým a neodňateľným právom mladíkov a ich pred Bohom zodpovedných rodičov žiadať, aby z týchto povinných organizácií boli vylúčené všetky prejavy ducha nepriateľského kresťanstvu a Cirkvi, ktoré ešte prednedávnom, ba ešte aj teraz nútia rodičov do mučivých konfliktov svedomia, lebo nemôžu dávať štátu to, čo žiada, a súčasne neokrádať Boha o to, čo je Božie.
Nikto nemá v úmysle klásť kamene do cesty, ktorá má viesť nemeckú mládež k uskutočneniu pravej národnej pospolitosti, k pestovaniu ušľachtilej lásky k slobode, k nezlomnej vernosti k vlasti. To, proti čomu sa obraciame a obrátiť musíme, je úmyselný a sústavne rozdúchavaný rozpor medzi týmito cieľmi a cieľmi náboženskými. A preto voláme k tejto mládeži: Spievajte si svoje piesne slobody; ale nezabúdajte pre ne na slobodu Božích dietok! Nedovoľte, aby sa ušľachtilosť tejto nenahraditeľnej slobody strácala v otrockých okovách hriechu a zmyselnej rozkoše! Kto spieva pieseň vernosti pozemskej vlasti, nesmie sa stať neverným prebehlíkom a zradcom svojho Boha, svojej Cirkvi, svojej večnej vlasti. Hovoria vám mnoho o hrdinskej veľkosti - vo vedomom a nepravdivom protiklade k pokore a trpezlivosti evanjelia. Prečo sa vám zatajuje, že hrdinstvo je aj v mravnom boji? Źe zachovať si čistotu krstného dňa je hrdinským skutkom, ktorý by iste mal byť zaslúžene zhodnotený tak z hľadiska náboženského, ako aj prirodzeného? Vykladá sa vám veľa o ľudských slabostiach v dejinách Cirkvi. Prečo sa vám nehovorí o veľkých činoch, ktoré sprevádzajú jej cestu stáročiami, o svätcoch a sväticiach, ktoré vychovala, o požehnaní, ktoré vyplynulo pre kultúrny svet Západu zo spojeniami medzi touto Cirkvou a vaším národom? Veľa sa vám hovorí o športových cvičeniach. Usilovať sa o telesnú zdatnosť s mierou a účelne znamená dobrodenie pre mládež. Avšak dnes väčšinou nadobúda taký rozsah, ktorý nie je na prospech ani celkovému harmonickému pestovaniu tela a ducha, ani nevyhnutným potrebám rodinného života, ani prikázaniu o zasvätení nedele. S nevšímavosťou, ktorá hraničí až s ľahostajnosťou, okráda sa takto deň Pána o svoju posvätnosť a sústredenosť, aké sú v zhode s najlepšou nemeckou tradíciou. S dôverou očakávame od veriacej nemeckej mládeže, že v neľahkom prostredí povinných štátnych organizácií dôrazne uplatní svoje právo na svätenie nedele, že pri starostlivosti o zmužilosť tela nezabudne ani na svoju nesmrteľnú dušu, že sa nedá premôcť zlom, ale že sa bude skôr snažiť zlo premáhať dobrom34 a že jej najvyššou a najsvätejšou ctižiadosťou zostane získať veniec víťazstva na pretekárskej dráhe večného života.35
Ku kňazom a rehoľníkom
Osobitné slovo uznania, povzbudenia a napomenutia adresujeme kňazom Nemecka, ktorým v poslušnosti k ich biskupom pripadá v ťažkých časoch a v tvrdých pomerov úloha denne sa obetovať svojej úlohe a s apoštolskou trpezlivosťou slovom aj príkladom ukazovať Kristovmu stádu správnu cestu. Buďte neúnavní, milovaní synovia a spoluúčastníci svätých Božích tajomstiev, a nasledujte večného veľkňaza Ježiša Krista v jeho samaritánskej láske a samaritánskej starostlivosti. Deň čo deň žite bezúhonným životom pred Bohom v neprestajnej sebadisciplíne a v sebazdokonaľovaní, v milosrdnej láske a samaritánskej starostlivosti, v nepretržitom úsilí o dokonalosť, v milosrdnej láske ku všetkým vám zvereným, a najmä k ohrozeným, slabým a váhajúcim. Buďte vodcami verných, oporou klesajúcich, učiteľmi pochybujúcich, tešiteľmi zarmútených, nezištnými pomocníkmi a poradcami všetkých. Skúšky a utrpenia, ktoré váš národ zakúsil v povojnovom čase, neprešli vedľa jeho duše bez stopy. Zanechali v ňom rozhorčenie a trpkosť, ktoré sa môžu vyhojiť len pomaly a ktoré naozaj bude možno prekonať len v duchu nezištnej a činnej lásky. Túto lásku, ktorá je nevyhnutnou výzbrojou apoštola, vám vyprosujeme v najhojnejšej miere od Pána, najmä v terajšom rozbúrenom a nenávisťou znetvorenom svete. Pre túto apoštolskú lásku odpusťte, ak už nemôžete zabudnúť, mnohé nezaslúžené trpkosti, ktorých je pri vašej kňazskej a pastoračnej činnosti dnes viac ako kedykoľvek predtým. Táto chápajúca a zľutúvajúca sa láska k blúdiacim, ba aj k tým, čo sa vám posmievajú, pravda, nemôže znamenať, že by ste sa dajako zriekli práva na hlásanie pravdy, na jej uplatňovanie, statočné obhajovanie a jej neohrozené používanie v pomeroch, ktoré sú okolo vás. Prvým a najsamozrejmejším darom, ktorý kňaz môže dať svojmu okoliu, je slúžiť pravde, a to celej pravde, demaskovať blud a vyvracať ho bez ohľadu na to, do akej podoby je oblečený a v akej maske sa zakráda. Zrieknuť sa toho by bolo nielen zradou Boha a vášho svätého povolania; bol by to hriech proti skutočnému dobrobytu vášho národa a vlasti. Všetkým tým, ktorí zostali verní svojim biskupom, ako to sľúbili pri vysviacke, všetkým tým, ktorí za plnenie svojich pastierskych povinností museli a musia znášať utrpenie a prenasledovanie, posiela otec kresťanstva - mnohým až do väzenia a do koncentračných táborov - vďaku a uznanie.
Naša otcovská vďaka patrí rovnako aj rehoľníkom a rehoľníčkam spolu s vrelou účasťou na osude mnohých tých, ktorých opatrenia namierené proti reholiam vytrhli z požehnanej a milovanej práce v povolaní. Ak jednotlivci chybili a ukázali sa nehodní svojho povolania, ich priestupky, aj Cirkvou odsudzované, ešte nezmenšujú zásluhy obrovskej väčšiny, ktorá v nezištnosti a dobrovoľnej chudobe usilovne a oddane slúži svojmu Bohu a svojmu národu. Horlivosť, vernosť, úsilie o cnosti, účinná láska k blížnemu a ochota pomáhať, ako sa ňou vyznačujú tí, ktorí pracujú v duchovnej správe, pri chorých a v škole, zostávajú obdivuhodným príspevkom k súkromnému i verejnému dobrobytu. Neskoršie a pokojnejšie časy budú o nich súdiť iste oveľa spravodlivejšie ako rozbúrená prítomnosť. Máme dôveru k predstaveným rehoľných spoločností a dúfame, že ťažkosti a skúšky využijú na to, aby dvojnásobnou horlivosťou, prehĺbeným životom modlitby, svätou stavovskou dôslednosťou a prísnou kláštornou disciplínou zvolávali od Najvyššieho nové požehnanie a novú úrodnosť na svoju ťažkú prácu.
K verným laikom
Pred našimi očami stojí nedohľadný zástup našich verných synov a dcér, ktorým utrpenie Cirkvi v Nemecku a ich vlastný bôľ nijako nezmenšili ich oddanosť k Božej veci ani ich nežnú lásku k otcovi kresťanského ľudu, ani ich poslušnosť k biskupom a kňazom, ani ich radostnú odhodlanosť zostať aj v budúcnosti - nech príde čokoľvek - vernými tomu, v čo verili a čo získali od svojich predkov ako sväté dedičstvo. Všetkým im posielame z pohnutého srdca svoj otcovský pozdrav.
Predovšetkým členom cirkevných zväzov, ktorí statočne a väčšinou za cenu bolestných obetí zachovali vernosť Kristovi a odmietli vzdať sa práv, ktoré Cirkvi aj im samým hodnoverne a spoľahlivo zaručila slávnostná zmluva.
Osobitne srdečný pozdrav posielame katolíckym rodičom. Ich práva na výchovu dané od Boha a ich vychovávateľské povinnosti stoja práve v prítomnej chvíli v strede boja natoľko osudného, že si osudnejší sotva možno predstaviť. Kristova Cirkev nesmie začať smútiť a horekovať až potom, keď sa pustošia oltáre, keď svätokrádežné ruky premieňajú Božie domy na dym a plamene. Keď sa robia pokusy, aby svätostánok detskej duše, posvätenej krstom, bol znesväcovaný výchovou nepriateľskou Kristovi, keď z toho živého Božieho chrámu vytrhávajú večnú lampu viery v Krista a na jej miesto sa má postaviť bludička náhradnej viery, ktorá nemá nijaký vzťah k viere kríža, potom je už len krôčik k duchovnému zneucteniu a každý verný kresťan má povinnosť dištancovať sa jasne od zodpovednosti tých, ktorí sú na druhej strane, aby si nezaťažil svedomie hriešnym spolupôsobením na takej pohrome a skaze. A čím viac sa namáhajú protivníci, aby popreli a okrášlili svoje temné úmysly, tým odôvodnejšia je zdravá nedôvera a nedôverčivou, trpkou skúsenosťou vyburcovaná bedlivosť! Keď sa navonok ponechá vyučovanie náboženstva, a navyše ešte vyučovanie kontrolované a spútavané nepovolanými osobami, v rámci školy, ktorá v iných predmetoch, ovplyvňujúcich zmýšľanie, programovo a nenávistne pracuje proti tomu istému náboženstvu, to nikdy nemôže byť dostatočným dôvodom, aby veriaci kresťan mohol dobrovoľne schvaľovať taký protináboženský druh školstva. Vieme, milovaní katolícki rodičia, že o takej dobrovoľnosti u vás nemôže byť ani reči. Vieme, že slobodné a tajné hlasovanie medzi vami by sa skončilo víťazným plebiscitom za cirkevnú školu. A preto aj v budúcnosti budeme neúnavne a otvorene zodpovedným miestam pripomínať nezákonnosť doterajších donucovacích opatrení a povinnosť pripustiť v tejto veci slobodný prejav vôle. Zatiaľ nezabúdajte: Nijaká pozemská moc vás nemôže oslobodiť od Bohom ustanoveného záväzku zodpovednosti, ktorá vás viaže k vašim deťom. Nikto z tých, ktorí vás dnes ukracujú vo vašich vychovávateľských právach a ktorí sa tvária, akoby preberali od vás vaše vychovávateľské povinnosti, nebude sa môcť namiesto vás zodpovedať večnému Sudcovi, až sa vás opýta: Kde sú tí, ktorých som ti dal? Kiež by každý z vás mohol odpovedať: "Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného."36
Záver
Ctihodní bratia! Sme si istí, že slová, ktorými sa obraciame v rozhodujúcej chvíli k vám a prostredníctvom vás ku katolíkom nemeckej ríše, nájdu v srdciach a v skutkoch našich verných detí ozvenu, ktorá je úmerná milujúcej starostlivosti spoločného Otca. Ak prosíme od Pána niečo zvlášť úpenlivo, tak je to toto: aby naše slová prenikli k ušiam a srdciam a priviedli k premýšľaniu aj tých, ktorí už začali váhať pri zvodoch a hrozbách ľudí, čo sú proti Kristovi a jeho svätému evanjeliu.
Každé slovo tohto listu sme odvážili na váhach pravdy aj lásky. Nechceli sme mlčaním, ktoré by bolo teraz veľmi nemiestne, stať sa spoluvinníkmi za neinformovanosť, ani sme nechceli nepotrebnou strohosťou zatvrdiť srdce niekoho z tých, ktorí podliehajú našej pastierskej zodpovednosti a ku ktorým naša pastierska láska nie je menšia len preto, že práve chodia po cestách bludu a odcudzenia. Nech len mnohí z nich, prispôsobujúc sa zvyklostiam svojho nového prostredia, zahŕňajú otcovský dom slovami nevernosti, nevďaku, alebo dokonca krivdy, nech len zabúdajú, čoho sa to zriekli - však príde deň, keď hrôza odlúčenosti od Boha a duchovnej pustoty sa rozprestrie nad nimi, dnes stratenými synmi, a núdza ich poženie naspäť "k Bohu, ktorý obveseľoval ich mladosť", a k Cirkvi, ktorej materinská ruka ich viedla cestou k nebeskému Otcovi. Aby sme urýchlili túto hodinu, to je predmetom našich neustálych modlitieb.
Tak ako iné obdobia v dejinách Cirkvi, bude aj toto obdobie predzvesťou nového vzrastu a vnútornej očisty, ak bude v tých, čo sú verní Kristovi vyznávačská vôľa a ochota trpieť dosť veľká, aby proti fyzickej moci utláčateľov Cirkvi postavila bezpodmienečnú vrúcnu vieru, nezničiteľnú, s večnosťou naisto rátajúcu nádej, víťaznú silu činnej lásky. Sväté pôstne a veľkonočné obdobie, ktoré hlása zvrúcnenie a pokánie a viac ako inokedy pozdvihuje oči kresťana na kríž, ale i na velebnosť zmŕtvychvstania, nech je pre všetkých a pre každého z vás radostne vítaným a hojne využívaným podnetom naplniť si dušu i myseľ duchom Hrdinu, Trpiteľa a Víťaza, ktorý vyžaruje z Kristovho kríža. Potom - v tom sme si istí - nepriatelia Cirkvi, ktorí blúznia, že prišla ich hodina, čoskoro spoznajú, že príliš zavčasu jasali a že príliš napochytre siahli po hrobárskej lopate. Potom príde deň, keď miesto predčasných víťazných piesní z úst Kristových nepriateľov bude môcť zo sŕdc a z úst Kristových verných vystupovať k nebu Te Deum oslobodenia. Te Deum radosti nad tým, že nemecký národ i so svojimi dnes blúdiacimi príslušníkmi sa dal na cestu náboženského návratu, že tento národ bôľom očistenou vierou znovu zohýna kolená pred kráľom času a večnosti Ježišom Kristom a že sa chystá v boji proti popieračom a ničiteľom kresťanského Západu v zhode so všetkými dobre zmýšľajúcimi ľuďmi z iných národov splniť úlohu, ktorú mu prisudzujú plány večného Otca. Ten, ktorý skúma myseľ i srdce,37 je naším svedkom, že nemáme vrúcnejšie želanie ako obnoviť pravý mier medzi Cirkvou a štátom v Nemecku. Ak však nemá nastať - bez nášho zavinenia - mier, potom si Cirkev Božia bude hájiť svoje práva a slobodu v mene Všemohúceho, ktorého moc ani dnes nie je zmenšená. Dôverujúc jemu "neprestávame sa za vás modliť a prosiť",38 dietky Cirkvi, aby sa skrátili dni trápenia a aby vás našli verných v čase skúšky; a tiež za vašich prenasledovateľov a utláčateľov; Otec všetkého svetla a všetkého zmilovania nech im daruje okamih poznania ako pri Damasku, im a všetkým tým, čo s nimi zablúdili a blúdia.
S touto vrúcnou modlitbou v srdci a na perách udeľujeme vám ako záruku Božej pomoci, ako oporu vo vašich ťažkých a zodpovedných rozhodnutiach, ako posilu v boji, ako útechu v bôli, biskupským pastierom vášho verného ľudu, kňazom a rehoľníkom, laickým apoštolom Katolíckej akcie a všetkým veriacim vašich diecéz - nie na poslednom mieste chorým a uväzneným - s otcovskou láskou apoštolské požehnanie.

Dané vo Vatikáne na Smrtnú nedeľu 14. dňa marca 1937.

PIUS XI.



Poznámky

1 3 Jn, 4.
2 Porov. 2 Pt 2,2.
3 Mt 13, 25.
4 Lk 22, 32.
5 Múd 8, 1.
6 Iz 40, 15.
7 Hebr 5, 1.
8 Tít 2, 5.
9 Mt 11, 27.
10 Jn 17, 3.
11 1 Jn 2, 23.
12 Hebr 1, 1.
13 Sk 4, 12.
14 1 Kor 3, 11.
15 Ź 2, 4.
16 1 Tim 3, 15.
17 Mt 19, 17.
18 Lk 10, 16.
19 1 Kor 9, 27.
20 Jn 3, 8.
21 Mt 3, 9; Lk 3, 8.
22 Mt 4, 10; Lk 4, 8.
23 Mt 10, 33; Lk 12, 9.
24 Mt 16, 18.
25 Hebr 11, 1.
26 Rim 5, 12.
27 1 Kor 1, 23.
28 1 Jn 3, 1.
29 Ź 13, 1 n.
30 Cicero, De officiis 3, 30.
31 Mt 19, 17.
32 Sk 5, 41.
33 Gal 1, 9.
34 Rim 12, 21.
35 1 Kor 9, 24.
36 Jn 18,9.
37 Ź 7, 10.
38 Kol 1, 9.