APOŠTOLSKÁ EXHORTÁCIA
PÁPEŹA JÁNA PAVLA II.


FAMILIARIS CONSORTIO


Biskupom, kňazom a veriacim
celej katolíckej Cirkvi
o úlohách kresťanskej rodiny
v dnešnom svete



Príloha
CHARTA PRÁV RODINY




Text: Konferencia biskupov Slovenska, 1993


ÚVOD
Cirkev v službe rodiny
1. Rodinné spoločenstvo v súčasnosti zasiahli - azda viac ako iné inštitúcie - rozsiahle, hlboké a rýchle zmeny v spoločnosti a kultúre. Mnohé rodiny prežívajú túto situáciu vo vernosti tým hodnotám, ktoré tvoria základ rodinného zriadenia. V iných rodinách zavládla neistota a rozpaky, pokiaľ ide o vlastné úlohy, alebo dokonca pochybnosti a takmer nevedomosť o hlavnom cieli a podstate manželského a rodinného života. A napokon ďalším rodinám bránia v uplatňovaní ich vlastných základných práv najrôznejšie situácie zavinené nespravodlivosťou.
Cirkev si uvedomuje, že manželstvo a rodina tvoria jedno z najcennejších bohatstiev ľudstva. Preto ponúka svoju pomoc a chce, aby jej hlas počuli tí, ktorí už poznajú hodnotu manželstva a rodiny a usilujú sa verne žiť v tomto duchu, ale aj tí, čo sú neistí a túžobne hľadajú pravdu, a napokon tí, ktorým sa nespravodlivo bráni, aby slobodne uskutočňovali svoje rodinné plány. Prvých z nich chce Cirkev podporovať, druhých osvecovať, tretím pomáhať, a pritom ponúka svoje služby každému človeku, ktorý sa zamýšľa a uvažuje o údele manželstva a rodiny.1
Cirkev sa obracia predovšetkým na mladých ľudí, ktorí chcú vstúpiť do manželstva a založiť si rodinu, aby im otvorila nové obzory a aby im pomohla odkryť krásu a veľkosť ich povolania k láske a službe životu.
Synoda z roku 1980 v súvislosti s predchádzajúcimi synodami
2. Dôkazom tohoto hlbokého záujmu Cirkvi o rodinu bola posledná Biskupská synoda, ktorá bola v Ríme od 26. septembra do 25. októbra minulého roku. Bola prirodzeným a plynulým pokračovaním dvoch predchádzajúcich synod.2 Kresťanská rodina je naozaj prvým spoločenstvom povolaným na to, aby hlásalo evanjelium človeku, ktorý sa rozvíja, a aby ho postupnou výchovou a katechézou priviedla k plnej ľudskej a kresťanskej zrelosti.
Ale nielen to. Minulá Synoda ideálne nadväzuje na dve predchádzajúce synody, ktoré rokovali o služobnom kňazstve a o spravodlivosti v súčasnom svete. Rodina, nakoľko je aj výchovným spoločenstvom, má tiež pomáhať človeku, aby si dobre uvedomil svoje vlastné povolanie a prijal záväznú úlohu usilovať sa o väčšiu spravodlivosť, a od počiatku ho formuje na to, aby vedel vytvárať medziosobné vzťahy, v ktorých vládne spravodlivosť a láska.
Synodálni Otcovia mi na záver svojho zasadania predložili rozsiahly zoznam návrhov, v ktorom zhrnuli výsledky svojich úvah, rozvíjaných v dňoch ich intenzívnej práce. A jednomyseľne ma požiadali, aby som sa pred ľudstvom stal tlmočníkom úprimnej starostlivosti o rodinu a aby som dal vhodné pokyny pre obnovu pastoračného úsilia na tomto základnom úseku ľudského i cirkevného života.
Touto exhortáciou plním takúto úlohu ako zvláštny prejav apoštolského úradu, ktorý mi bol zverený. Chcem tiež vyjadriť svoju vďačnosť všetkým účastníkom synody za to, že svojím učením a skúsenosťami tak bohato prispeli v tejto veci a odovzdali mi to najmä v "Návrhoch" (Propositiones). Ich text dám Pápežskej rade pre rodinu a uložím jej, aby sa poklad obsiahnutý v texte z každej stránky osvetlil a rozviedol.
Manželstvo a rodina - vzácne dobro
3. Cirkev osvietená vierou, ktorá jej umožňuje poznať celú pravdu o cennom bohatstve, akým je manželstvo a rodina, ako aj o ich najhlbšom zmysle, znova pociťuje, ako naliehavo treba hlásať evanjelium čiže radostnú zvesť všetkým bez rozdielu, ale najmä tým, čo sú povolaní na manželstvo a naň sa pripravujú, a tiež manželom a rodičom na celom svete.
Cirkev je tiež hlboko presvedčená, že iba prijatím evanjelia sa plne uskutočňujú všetky nádeje, ktoré človek oprávnene vkladá do manželstva a rodiny.
Manželstvo a rodina, ustanovené Bohom už pri samom stvorení,3 vnútorne smerujú k tomu, aby sa naplnili v Kristovi4, a potrebujú jeho milosť, aby sa vyliečili z rán hriechu5 a aby sa navrátili k svojmu počiatku,6 to je k plnému poznaniu a uskutočňovaniu Božieho plánu.
V terajšej historickej chvíli, keď rodinu napádajú početné sily, ktoré sa ju usilujú rozvrátiť, alebo aspoň pokriviť, Cirkev si uvedomuje, že dobro spoločnosti i jej vlastné dobro je tesne zviazané s dobrom rodiny.7 Preto pociťuje veľmi živo a naliehavo svoje poslanie hlásať všetkým Boží plán o manželstve a rodine, zaisťovať im plnú životnosť spolu s ľudským a kresťanským zdokonaľovaním, a tak prispievať k obnove spoločnosti i samého Božieho ľudu.

PRVÁ ČASŤ
SVETLÁ A TIENE DNEŠNEJ RODINY
Potreba poznať situáciu
4. Nakoľko Boží plán o manželstve a rodine sa netýka len muža a ženy v ich konkrétnom, každodennom živote ale aj v určitých spoločenských a kultúrnych pomeroch, Cirkev - ak má dobre plniť svoju službu - musí sa veľmi usilovať poznať situácie, v ktorých sa dnes realizuje manželstvo a rodina.8
Toto poznávanie je nevyhnutnou požiadavkou evanjelizácie. Lebo Cirkev má naozaj prinášať evanjelium Ježiša Krista, ktoré je nemeniteľné a vždy nové, do samých rodín, čo žijú v podmienkach súčasného sveta a ktoré sú povolané, aby prijali Boží plán, ktorý sa ich týka, a aby žili podľa neho. Ba viac; v dejinných udalostiach sa prejavujú aj požiadavky a podnety Božieho Ducha. Preto Cirkev môže hlbšie vniknúť do nevyčerpateľného tajomstva manželstva a rodiny poznaním okolností, požiadaviek, úzkostí a očakávaní dnešnej mládeže, manželov a rodičov.9
K tomu treba pripojiť ešte ďalší postreh, ktorý je v súčasnosti zvlášť dôležitý. Dnešným mužom a ženám, úprimne a dôkladne hľadajúcim odpoveď na každodenné, závažné problémy ich manželského a rodinného života, nezriedka sa ponúkajú predstavy a teórie, a to aj vábivé, ktoré urážajú v rôznej miere pravdu a dôstojnosť ľudskej osoby. Takéto ponuky často podporuje mocná a všade prenikajúca organizácia hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré nenápadne, ale nebezpečne ohrozujú slobodu a schopnosť objektívneho posudzovania.
Mnoho ľudí si už uvedomuje toto nebezpečenstvo, ktorým je ohrozená ľudská osoba, a starajú sa o šírenie pravdy. K nim sa pripája Cirkev, obdarená schopnosťou rozlišovať na základe evanjelia, a ponúka svoju službu, ktorou oddane slúži pravde, slobode a dôstojnosti každého muža a ženy.
Evanjeliový dar rozlišovania
5. Tento správny úsudok Cirkvi sa stáva smernicou na udržanie a uplatnenie celej pravdy a plnej dôstojnosti manželstva a rodiny.
Uskutočňuje sa to zmyslom pre vieru,10 ktorý je darom Ducha, udelený všetkým veriacim.11 Je to teda dielo celej Cirkvi podľa rozdielnosti rôznych darov a chariziem, ktoré všetky spolu a podľa zodpovednosti každému vlastnej spolupracujú na hlbšom pochopení a uskutočňovaní Božieho slova. Cirkev teda nevykonáva vlastné evanjeliové rozlišovanie iba prostredníctvom duchovných pastierov, ktorí učia v Kristovom mene a jeho mocou, ale aj prostredníctvom laikov. "(Kristus) ich preto ustanovil za svojich svedkov a vystrojuje ich zmyslom pre vieru a milosťou slova (porov. Sk 2, 17-18; Zjv 19,10), aby sa sila evanjelia prejavovala v každodennom rodinnom a spoločenskom živote."12 Laici majú dokonca - vďaka osobitnému povolaniu - zvláštnu úlohu, aby totiž v Kristovom svetle vysvetľovali dejiny tohto sveta, lebo sú povolaní osvecovať a vytvárať pozemskú skutočnosť a záležitosti podľa úmyslov Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa.
"Nadprirodzený zmysel pre vieru"13 nespočíva však iba a ani nevyhnutne v súhlase veriacich. Cirkev ako Kristova nasledovníčka hľadá pravdu a tá sa vždy nezhoduje s mienkou väčšiny. Počúva svedomie, nie moc, a práve tým bráni úbohých a opovrhovaných. Cirkev si veľmi cení aj sociologický a štatistický výkum, pokiaľ je užitočný pre určenie historickej skutočnosti, v ktorej má prebiehať pastoračná činnosť, a pre lepšie poznanie pravdy. No takýto výskum sám osebe nemožno hneď považovať za prejav zmyslu pre vieru.
Pretože úlohou apoštolského úradu je starať sa, aby Cirkev vytrvala v Kristovej pravde a stále hlbšie do nej vnikala, duchovní pastieri majú napomáhať vo všetkých veriacich zmysel pre vieru, mocou svojho úradu hodnotiť a posudzovať rýdzosť jeho prejavu a veriacich viesť k stále zrelšiemu chápaniu evanjeliovej pravdy.14
Kresťanskí manželia a rodičia môžu a majú poskytnúť svoj vlastný a nenahraditeľný prínos na vypracovanie opravdivého evanjeliového rozlišovania v rôznych situáciách a kultúrach, v ktorých muž a žena prežívajú manželstvo a svoj rodinný život. Na plnenie tejto úlohy ich uschopňuje ich charizmatický dar, čiže vlastný dar, t.j. dar sviatosti manželstva.15
Položenie rodiny v dnešnom svete
6. Postavenie, v akom sa dnes rodina nachádza, má kladné i záporné stránky. Prvé sú znamením pôsobenia Kristovej spásy vo svete; druhé sú dôkazom, že človek odmieta Božiu lásku.
V skutku tu na jednej strane stojí živšie vedomie osobnej slobody a berie sa väčší ohľad na kvalitu medziosobných vzťahov v manželstve, na povznesenie dôstojnosti ženy, na zodpovedné plodenie detí a na ich výchovu. Okrem toho si človek tiež uvedomuje, aké je potrebné rozvíjať styky medzi jednotlivými rodinami pre vzájomnú hmotnú i duchovnú pomoc. A znova objavuje cirkevné poslanie, ktoré je rodine vlastné, a svoju zodpovednosť za budovanie spravodlivejšej spoločnosti. No na druhej strane nechýbajú ani príznaky vážneho úpadku niektorých základných hodnôt. Napríklad je chybou teoretické a praktické chápanie vzájomnej nezávislosti medzi manželmi, dvojakosti v autorite rodičov voči deťom, ďalej sú to konkrétne ťažkosti, s ktorými sa rodina často stretáva pri sprostredkovaní hodnôt, rastúci počet rozvodov, zlo, akým je umelý potret, stále častejšie používanie sterilizácie a prenikanie antikoncepčnej mentality.
Koreňom týchto záporných javov je nezriedka skazené chápanie a uplatňovanie slobody, ktorá sa berie nie ako schopnosť uskutočňovať pravdu Božieho plánu o manželstve a rodine, ale ako nezávislá sila osobne sa uplatňovať, často aj na úkor iných, len pre vlastný, sebecký blahobyt.
Našu pozornosť zasluhuje aj fakt, že v krajinách takzvaného Tretieho sveta často chýbajú rodinám také základné prostriedky pre život, ako je jedlo, práca, príbytok a lieky, ako aj tie najzákladnejšie slobody. Naproti tomu v bohatých krajinách prílišný blahobyt a spotrebná mentalita, spojená napodiv s určitou neistotou a úzkosťou z budúcnosti, zbavuje manželov veľkodušnosti a odvahy plodiť ľudské životy. A tak sa potom život často chápe nie ako požehnanie, ale ako nebezpečenstvo, ktorému sa treba brániť. Historická situácia, v ktorej žije rodina, javí sa teda ako súhrn svetlých i tienistých stránok.
To dokazuje, že dejiny nie sú len nevyhnutným pokrokom k lepšiemu, ale skôr výsledkom slobody, alebo ešte lepšie, bojom medzi rôznymi slobodami, ktoré sú vzájomne protikladné, čiže podľa známeho výroku svätého Augustína, je tu zrážka medzi dvoma láskami, medzi láskou k Bohu, dospievajúcej až k pohŕdaniu sebou samým, a sebaláskou, siahajúcou až k pohŕdaniu Bohom.16
Z toho vyplýva, že len výchova k láske, zakorenenej vo viere, môže viesť k nadobudnutiu schopnosti vysvetľovať znamenia čias, ktoré sú historickým výrazom tejto dvojakej lásky.
Vplyv tejto situácie na svedomie veriacich
7. Veriaci - pretože žijú v takomto svete pod tlakom vykonávaným hlavne hromadnými oznamovacími prostriedkami - nie vždy vedeli a vedia sa vyhnúť nákaze, prameniacej z úpadku základných hodnôt, a stať sa akoby kritickým svedomím tejto rodinnej kultúry a aktívnymi činiteľmi pri budovaní ozajstného rodinného humanizmu.
Ako jeden z najpovážlivejších znakov tohto javu synodálni otcovia zdôraznili najmä rast počtu rozvodov a nadväzovania nového spolužitia zo strany samých veriacich a tiež uzatváranie iba občianskeho manželstva, čo je v rozpore s povolaním pokrstených veriacich, ktorí sa majú "sobášiť v Pánovi". ďalej je to uzatváranie manželstva bez živej viery z iných dôvodov a odmietanie mravných noriem, ktoré riadia a povznášajú z ľudskej i kresťanskej stránky manželský pohlavný život.
Naše obdobie potrebuje múdrosť
8. Celej Cirkvi sa takto ukladá úloha hlboko uvažovať a usilovať sa o to, aby nová vynárajúca sa kultúra bola do hĺbky preniknutá evanjeliom, aby sa uznávali skutočné hodnoty, aby sa bránili práva muža a ženy a aby sa presadzovala spravodlivosť v samých spoločenských štruktúrach. Potom takzvaný nový humanizmus nebude odvádzať ľudí od ich vzťahu k Bohu, ale naopak, bude ich k nemu ešte plnšie privádzať.
Pri budovaní tohoto humanizmu veda a jej praktické uplatňovanie poskytujú nové a nespočetné možnosti. No veda sa v dôsledku politických zameraní, rozhodujúcich o zameraní bádania a jeho uplatňovaní, často používa proti svojmu pôvodnému cieľu, to je proti povzneseniu ľudskej osobnosti.
Je teda zrejme nevyhnutné, aby si všetci znova uvedomili prvenstvo mravných hodnôt, lebo to sú hodnoty ľudskej osobnosti ako takej. Znovupochopenie základného zmyslu a jeho zásadných hodnôt je veľkou úlohou, ktorá sa nám dnes ukladá pre obnovu spoločnosti. Len vedomie o prvenstve týchto hodnôt umožňuje využiť nesmierne možnosti, ktoré dala človeku veda, a to tak, aby sa ich uplatňovanie zameriavalo na povznesenie ľudskej osobnosti v celej pravde, slobode a dôstojnosti. Veda má povinnosť spojiť sa s múdrosťou.
Preto možno aj na rodinné otázky uplatniť slová Druhého vatikánskeho koncilu, v dokumentoch ktorého čítame: "Naša doba potrebuje túto múdrosť viac než predchádzajúce veky, aby sa všetky nové objavy stali ľudskejšími. Budúcnosť sveta by bola ohrozená, keby sa ľudia nestali múdrejší."17
Výchova mravného svedomia, ktoré uschopňuje človeka posudzovať a rozlišovať vhodné spôsoby, ako plne uskutočniť svoj život podľa rýdzej a pôvodnej pravdy o ňom, sa stáva teda prvoradou a neodvolateľnou požiadavkou.
V dnešnej kultúre sa musí znova a hlbšie uskutočniť spojenie s Božou múdrosťou. Na tejto múdrosti urobil Boh svojím stvoriteľským gestom účastným každého človeka. Dnešné rodiny len potiaľ, pokiaľ zostanú verné tomuto spojeniu, budú schopné kladne ovplyvňovať budovanie spravodlivejšieho a bratskejšieho sveta.
Postupný rast a obrátenie
9. Proti nespravodlivosti zavinenej hriechom, ktorý hlboko prenikol i do štruktúr dnešného sveta a často bráni rodine naplno rozvinúť jej život a základné práva, musíme sa všetci vzoprieť obrátením mysle a srdca a nasledovať Ježiša Krista v premáhaní vlastného sebectva. Takéto obrátenie bude mať blahodarný a obnovujúci vplyv na spoločenské štruktúry.
Vyžaduje sa stále a nepretržité obrátenie, ktoré síce vyžaduje vnútorný odstup od všetkého zla a prilipnutie k dobru v celej jeho plnosti, v skutočnosti sa však uskutočňuje postupne, čo vedie vždy o kúsok ďalej. Rozvíja sa tak dynamický proces, ktorý pozvoľne napreduje spolu s postupným vnášaním Božích darov a požiadaviek jeho definitívnej a absolútnej lásky do celého osobného a spoločenského života človeka. Je preto nevyhnutná pedagogická cesta, ktorá vedie k postupnému rastu, aby jednotlivých veriacich, rodiny, národy ba dokonca samu ľudskú kultúru trpezlivo viedlo to, čo už prijali z Kristovho tajomstva, postupne ďalej k získaniu bohatšieho poznania a plnšieho včlenenia tohto tajomstva do ich života.
Včlenenie do kultúr
10. Je v zhode so stálou tradíciou Cirkvi, že prijíma z kultúry národov všetko, čo pomáha lepšie vyjadriť nevystihnuteľné Kristovo bohatstvo.18 Toto bohatstvo bude môcť jasnejšie zažiariť a Cirkev bude môcť napredovať zo dňa na deň k hlbšiemu a plnšiemu poznávaniu pravdy, ktorú jej už dal celú jej Pán, iba za spolupráce všetkých prejavov ľudskej kultúry.
Predovšetkým biskupské konferencie a kompetentné úrady Rímskej kúrie - majúc na zreteli dvojitý princíp zlučiteľnosti rôznych prijímaných kultúr s evanjeliom a spoločenstva s univerzlánou Cirkvou - majú pokračovať v skúmaniach a v pastoračnom úsilí, aby kresťanská viera čím viac prenikla do ľudských kultúr aj do samého prostredia manželstva a rodiny.
Práve týmto včlenením do kultúr možno dôjsť k plnému obnoveniu zmluvy s Božou múdrosťou, ktorou je sám Kristus. Takto bude celá Cirkev obohatená i tými kultúrami, ktorým síce chýba technická vyspelosť, no sú bohaté na ľudskú múdrosť a oživované hlbokými mravnými hodnotami.
Aby cieľ tohto procesu bol jasný a cesta, ktorá k nemu vedie, spoľahlivá, synoda predovšetkým, a tak je to správne, do hĺbky zvážila pôvodný Boží plán o manželstve a rodine, že sa totiž podľa Kristovho príkazu "treba vrátiť k počiatku".19

DRUHÁ ČASŤ
MANŹELSTVO A RODINA V BOŹOM PLÁNE
Človek, obraz milujúceho Boha, Lásky
11. Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu.20 Tým, že ho z lásky povolal k životu, zároveň ho aj určil pre lásku.
Boh je láska21 a sám v sebe žije z tajomstva osobného spoločenstva lásky. Tým, že ľudskú prirodzenosť muža a ženy stvoril na svoj obraz a stále ju udržuje v bytí, Boh vložil do nej povolanie a tým aj schopnosť a úlohu milovať a žiť v spoločenstve.22 Preto láska je hlavným a prirodzeným povolaním každého človeka.
Človek, nakoľko je vteleným duchom, čiže dušou, ktorá sa prejavuje v tele, a telom, ktoré je preniknuté nesmrteľným duchom, je v tejto svojej celistvosti povolaný k láske. Láska zahŕňa aj ľudské telo a telo má účasť na duchovnej láske.
Kresťanské zjavenie poznáva dva vlastné spôsoby na realizovanie povolania ľudskej osoby v jej celistvosti k láske: manželstvo a panenstvo. Obe, každé svojim spôsobom, sú verným prejavom najhlbšej pravdy o človeku, pravdy, že "je na Boží obraz."
Preto sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom darujú jeden druhému úkonmi, ktoré sú vlastné a výlučne patria manželom, vôbec nie je čosi biologické, ale dotýka sa vnútorného jadra ľudskej osobnosti ako takej. Sexualita sa len vtedy prejavuje ľudským spôsobom, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti. Plné telesné oddanie sa by bolo klamstvom, keby nebolo znamením a ovocím celého osobného darovania sa, v ktorom je prítomná celá osobnosť i so svojím pozemským rozmerom; keby si človek niečo podržal pre seba, hoci len možnosť rozhodnúť sa neskôr inak, už preto by sa plne nedaroval.
Táto plnosť, ktorú vyžaduje manželská láska, je v súlade s požiadavkami zodpovednej plodnosti, ktorá, nakoľko smeruje k splodeniu človeka, prevyšuje svojou povahou čisto biologický poriadok a zahŕňa v sebe osobné hodnoty, ktoré pre svoj harmonický rast nevyhnutne potrebujú stály a svorný prínos oboch manželov.
Jediným "miestom", kde sa môže udiať toto darovanie sa v celej svojej pravde, je manželstvo, čiže zmluva manželskej lásky alebo vedomá a slobodná voľba, ktorou muž a žena prijímajú dôverné spoločenstvo života a lásky, ktoré sám Boh ustanovil23 a ktoré iba v tomto svetle ukazuje svoj pravý význam. Manželská ustanovizeň nie je akýmsi nezákonným zasahovaním spoločnosti alebo autority, ani nanútenie vonkajšej formy, ale vnútorná požiadavka zmluvy manželskej lásky, ktorá sa verejne potvrdzuje ako jediná a výlučná, aby sa tak zachovala vernosť voči plánu Boha Stvoriteľa. Táto vernosť nijako nepotláča slobodu osobnosti, naopak, zabezpečuje ju pred akýmkoľvek subjektivizmom a relativizmom, a robí ju účastnou na stvoriteľskej Múdrosti.
Manželstvo a spoločenstvo medzi Bohom a ľuďmi
12. Spoločenstvo lásky medzi Bohom a ľuďmi, ktoré je obsahom Zjavenia a skúsenosti viery Izraela, nadobúda významné vyjadrenie v manželskom zväzku, uzavretom medzi mužom a ženou.
Preto ústredný výrok Zjavenia, že "Boh miluje svoj ľud", opakujú aj živé a konkrétne slová, ktorými si muž a žena vyznávajú svoju manželskú lásku. Puto ich lásky stáva sa obrazom a symbolom zmluvy, ktorá spája Boha s jeho ľudom24.
Naproti tomu hriech, ktorý môže narušiť manželskú zmluvu, stáva sa obrazom nevery ľudu voči svojmu Bohu: modloslužba je prostitúciou25, nevera cudzoložstvom, neposlušnosť voči zákonu odmietnutím Pánovej manželskej lásky. Avšak nevernosť izraelského ľudu neničí Pánovu večnú vernosť, a preto vždy verná Božia láska sa predkladá ako vzor úzkeho vzťahu vernej lásky, aký má byť medzi manželmi26.
Ježiš Kristus - Źeních Cirkvi a sviatosť manželstva
13. Spoločenstvo medzi Bohom a ľuďmi sa definitívne dovršuje v Ježišovi Kristovi, Źeníchovi, ktorý miluje ľudstvo a dáva sa mu ako Spasiteľ, keď sa spája s ním ako so svojím telom.
To on zjavuje pôvodnú pravdu o manželstve, pravdu o "počiatku",27 a tým, že oslobodzuje človeka od zatvrdlivosti srdca, uschopňuje ho, aby túto pravdu plne uskutočňoval.
Toto zjavenie dosahuje svoju konečnú plnosť tak v dare lásky, ktorý ľuďom prináša Božie Slovo tým, že berie na seba ľudskú podobu, ako aj v obete seba samého, ktorú Ježiš Kristus koná na kríži za svoju nevestu Cirkev. V tejto obete sa plne odhaľuje plán, ktorý Boh uložil do ľudskej prirodzenosti muža a ženy už pri ich stvorení.28 Manželstvo pokrstených sa tak stáva skutočným symbolom novej a večnej zmluvy, potvrdenej Kristovou krvou. Duch, ktorého vylieva Pán, darúva nové srdce a robí muža a ženu schopnými milovať sa tak, ako nás miloval Kristus. Manželská láska dosahuje tú plnosť, ku ktorej je vnútorne určená, totiž nadprirodzenú manželskú lásku (caritas), ktorá je vlastným a špecifickým spôsobom, ktorým sa manželia zúčastňujú na láske samého Krista, obetujúceho sa na kríži, a sú povolaní, aby v nej žili.
Právom svedčí Tertulián krásnymi slovami o veľkosti a kráse tohto manželského života v Kristovi: "Ako by som vedel opísať blaženosť takého manželstva, ktoré Cirkev spája, Eucharistia potvrdzuje, požehnanie spečaťuje, anjeli ohlasujú a Boh Otec schvaľuje? Aké jarmo to majú dvaja veriaci spojení v jedinej nádeji, v jedinej poslušnosti a v jedinej službe! Obaja sú bratia, obidvaja spolusluhovia, medzi ktorými niet ani duchovný ani telesný rozdiel. Skutočne sú dvaja v jednom tele a kde je jedno telo, tam je i jeden duch."29
Cirkev, ktorá verne prijíma Božie slovo a rozjíma o ňom, slávnostne učila a učí, že manželstvo pokrstených je jednou zo siedmych sviatostí Nového zákona.30
Krstom sa muž a žena stávajú raz navždy účastnými na novej a večnej Zmluve, zásnubnej zmluve Krista s Cirkvou. A práve pre toto nezmazateľné zapojenie sa povznáša a zahŕňa dôverné spoločenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ,31 do zásnubnej lásky Krista, podporovanej a obohacovanej jeho výkupnou silou.
Mocou sviatostnej povahy svojho manželstva manželia sú navzájom spojení nerozlučiteľným putom. Tým, že navzájom k sebe patria, vyjadrujú prostredníctvom sviatostného znaku spojenie Krista s Cirkvou.
Manželia sú teda pre Cirkev ustavičnou pripomienkou toho, čo sa odohralo na kríži. Sú jeden pre druhého i pre deti svedkami spásy, na ktorej ich sviatosť robí účastnými. Manželstvo, ako každá iná sviatosť, je spomienkou, uskutočnením a proroctvom tejto spásy. "Ako spomienka im táto sviatosť dáva milosť a povinnosť pripomínať si veľké Božie skutky a vydávať o nich svedectvo pred deťmi. Ako uskutočnenie spásy dáva im milosť a povinnosť spĺňať už teraz jeden voči druhému a voči deťom požiadavky lásky, ktorá odpúšťa a vykupuje. Ako proroctvo im dáva milosť a povinnosť prežívať a vydávať svedectvo o nádeji na budúce stretnutie s Kristom."32
Ako každá zo siedmich sviatostí, aj manželstvo je pravým znakom spásy, pravda, osobitným spôsobom. "Manželia sa na nej zúčastňujú, nakoľko sú manželia, nakoľko sú dvaja, nakoľko sú pár, takže prvý a bezprostredný účinok manželstva (rest et sacramentum) nie je sama nadprirodzená milosť, ale kresťanský manželský zväzok, typické kresťanské spoločenstvo dvoch, pretože predstavuje tajomstvo Kristovho vtelenia a jeho tajomstvo Zmluvy. Aj obsah ich účasti na Kristovom živote je špecifický. Manželská láska predstavuje takú úplnosť, v ktorej dostávajú miesto všetky zložky osobnosti - požiadavky tela i pudu, sily zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k čo najhlbšej osobnej jednote, ktorej nejde len o telesné spojenie, ale vytvára jedno srdce a jednu dušu. Vyžaduje však nerozlučnosť a vernosť tohoto vzájomného definitívneho darovania a otvára sa pre plodnosť (porov. Humanae vitae9). Jedným slovom, ide tu o bežné vlastnosti každej prirodzenej manželskej lásky, ale s novým významom, ktorý ich nielen očisťuje a spevňuje, ale až tak povznáša, že sa stávajú výrazom rýdzo kresťanských hodnôt."33
Deti - drahocenný dar manželstva
14. Podľa Božieho ustanovenia manželstvo je základom širšieho rodinného spoločenstva, pretože sám manželský stav a manželská láska sú určené na plodenie a výchovu potomstva, v čom nachádzajú svoje dovŕšenie.34
Láska vo svojej najhlbšej skutočnosti je v podstate dar. Manželská láska, ktorá vedie manželov k "poznaniu" a robí z nich "jedno telo",35 nijako sa nevyčerpáva v rámci manželského páru, pretože ich robí schopnými najväčšieho možného darovania, ktorým sa stávajú Božími spolupracovníkmi pri odovzdávaní daru života novému človekovi. Takto manželia, keď sa navzájom darujú sebe, darujú zo seba novú skutočnosť, dieťa, živý obraz svojej lásky, trvalý znak manželskej jednoty, ako aj živú a nedeliteľnú syntézu svojho otcovstva a materstva.
Keď sa manželia stávajú rodičmi, dostávajú od Boha dar novej úlohy, spojenej so zodpovednosťou. Ich rodičovská láska sa má stať pre deti viditeľným znakom samej Božej lásky, "od ktorého pochádza každé otcovstvo na nebi i na zemi".36
Neslobodno však zabúdať, že manželský život nestráca svoju hodnotu ani vtedy, keď plodenie nie je možné. Telesná neplodnosť môže byť totiž manželom príležitosťou na to, aby preukazovali iné dôležité služby ľudskej osobe, ako je napríklad prijatie dieťaťa za svoje, rôzne výchovné akcie, pomoc iným rodinám alebo chudobným a postihnutým deťom.
Rodina ako spoločenstvo osôb
15. V manželstve a rodine sa vytvára súhrn medziosobných vzťahov - manželský vzťah, otcovstvo a materstvo, vzťah detí a súrodencov - ktorými sa každý človek vovádza do "ľudskej rodiny" i do "Božej rodiny", ktorou je Cirkev.
Manželstvo a kresťanská rodina budujú Cirkev: ľudská osoba sa totiž v rodine nielen rodí a postupne výchovou uvádza do ľudského spoločenstva, ale znovuzrodením v krste a výchovou vo viere sa uvádza aj do Božej rodiny, ktorou je Cirkev.
Ľudská rodina, vo svojej jednote rozbitá hriechom, sa obnovuje výkupnou silou Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.37 Kresťanské manželstvo, účastné na spásonosnej účinnosti tejto udalosti, je prirodzeným miestom, kde sa ľudská osoba včleňuje do veľkej rodiny Cirkvi.
Príkaz daný na počiatku mužovi a žene, aby rástli a množili sa, nadobúda takto celú svoju pravdu a svoje plné uskutočnenie.
Cirkev nachádza takto v rodine, zrodenej zo sviatosti, svoju kolísku a miesto, kde môže uskutočniť svoje začlenenie do ľudských pokolení, a ony zasa do Cirkvi.
Manželstvo a panenstvo
16. Panenstvo a bezženstvo pre Božie kráľovstvo nielenže neodporujú dôstojnosti manželstva, ale skôr ju predpokladajú a potvrdzujú. Manželstvo a panenstvo sú dva spôsoby prejavu a prežívania jediného tajomstva zmluvy Boha s jeho ľudom. Ak chýba úcta k manželstvu, nemôže jestvovať ani panenstvo zasvätené Bohu. A ak sa ľudská sexualita nepokladá za veľkú, Stvoriteľom darovanú hodnotu, stráca všetku silu aj zrieknutie sa jej pre Božie kráľovstvo.
Veľmi správne podotýka svätý Ján Zlatoústy: "Kto zavrhuje manželstvo, ten aj panenstvo zbavuje jeho slávy; kto ho chváli, ten aj panenstvo robí obdivuhodnejším a vznešenejším. Lebo čo sa zdá dobré len pri porovnaní so zlom, sotva môže byť nejakým dobrom. Ale to, čo je lepšie než všeobecne uznávané dobro, je vynikajúce dobro."38
V panenstve očakáva človek, i telesne, eschatologické zásnuby Krista s Cirkvou tým, že sa úplne darúva Cirkvi v nádeji, že aj Kristus sa Cirkvi daruje v plnej pravde večného života. Osoba, žijúca v panenstve takto vlastne vo svojom tele nosí už predzvesť nového sveta budúceho vzkriesenia.39
Silou tohto svedectva panenstvo udržuje v Cirkvi živé vedomie tajomstva manželstva a chráni ho pred akýmkoľvek znižovaním a ochudobnením.
Keď sa srdce človeka zvláštnym spôsobom oslobodilo,40 "aby zahorelo väčšou láskou k Bohu a ku všetkým ľuďom",41 panenstvo svedčí o tom, že Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť sú tou prevzácnou perlou, ktorej treba dať prednosť pred každou inou hodnotou, akokoľvek cennou, ba ktorú treba dokonca hľadať ako jedinú, istú a trvalú hodnotu. Práve preto Cirkev v priebehu svojich dejín vždy hájila nadradenosť tohto daru nad manželstvom, a to pre celkom jedinečné puto, ktoré ho viaže k Božiemu kráľovstvu.
Panenská osoba, hoci sa vzdala telesnej plodnosti, stáva sa duchovne plodnou osobou, otcom a matkou mnohých, a tak prispieva k budovaniu rodiny podľa Božieho plánu.
Kresťanskí manželia majú preto právo očakávať od osôb, ktoré si zvolili panenstvo, dobrý príklad a svedectvo vernosti svojmu povolaniu až do smrti. Ako pre manželov sa niekedy vernosť stáva ťažkou a úsilie darovať sa vyžaduje umŕtvovanie a sebazaprenie, tak sa to môže stať aj osobám žijúcim v panenstve. Ich vernosť má aj v prípadných pokušeniach napomáhať manželom v ich vernosti.43
Tieto úvahy o panenstve môžu poslúžiť ako osvietenie a pomoc tým, ktorí z príčin nezávislých od ich vôle nemohli uzavrieť manželstvo a prijali svoj stav v duchu služby druhým.

TRETIA ČASŤ
ÚLOHY KRESŤANSKEJ RODINY
Rodina, staň sa tým, čím si!
17. V pláne Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa rodina spoznáva nielen svoju "totožnosť", čiže to, čím sama "je", ale i svoje "povolanie", čiže to, čo môže a má "robiť". Úlohy, ktoré má rodina v priebehu dejín plniť, pramenia z jej samej povahy a ukazujú na jej dynamický a existenciálny vývoj. Každá rodina objavuje a nachádza v sebe samej výzvu, ktorú nemožno umlčať a ktorá súčasne určuje jej dôstojnosť i úlohu: Rodina, "staň sa" tým, čím "si"!
Rodina sa teda musí nevyhnutne vrátiť k "počiatku" Božej stvoriteľskej činnosti, ak sa chce spoznať a realizovať podľa vnútornej pravdy nielen svojho bytia, ale aj svojho historického konania. Nakoľko podľa Božieho plánu rodina je "dôverné spoločenstvo života a lásky",44 má za úlohu stále viac stávať sa tým, čím je, čiže spoločenstvom života a lásky, a to v takom úsilí, ktoré, ako každá stvorená a vykúpená skutočnosť, nájde svoje zavŕšenie v Božom kráľovstve. Okrem toho z istého hľadiska, ktoré siaha až k samým koreňom skutočnosti, treba povedať, že podstatu a úlohy rodiny určuje koniec koncov láska. Preto rodina dostáva poslanie strážiť, prejavovať a sprostredkúvať lásku ako živú ozvenu a skutočnú účasť na Božej láske k ľudskému pokoleniu a na láske Krista Pána k Cirkvi, jeho neveste.
Každá osobitná úloha rodiny je výrazom a konkrétnym uskutočnením tohoto základného poslania. Treba teda hlbšie vniknúť do jedinečného bohatstva poslania rodiny a preskúmať jeho mnohoraký a pritom jednotný obsah.
V tomto zmysle posledná synoda, ktorá vychádzala z lásky a stále ju mala na zreteli, vyzdvihla tieto štyri hlavné úlohy rodiny:
I. vytváranie osobného spoločenstva,
II. služba životu,
III. účasť na rozvoji spoločnosti,
IV. účasť na živote a poslaní Cirkvi.

I. VYTVÁRANIE OSOBNÉHO SPOLOČENSTVA
Láska ako základ spoločenstva
18. Rodina, založená na láske a ňou oživovaná, je spoločenstvom osôb: muža a ženy spojených manželstvom, rodičov a detí, ako aj príbuzných. Jej prvou úlohou je verne prežívať skutočnosť tohoto spoločenstva v ustavičnom úsilí o rozvoj opravdivého spoločenstva osôb.
Vnútorným princípom, stálou hnacou silou a najvyšším cieľom tejto úlohy je láska: ako rodina bez lásky nie je spoločenstvom osôb, rovnako bez lásky nemôže rodina ani žiť, ani rásť a zdokonaľovať sa ako spoločenstvo osôb. To, čo sme napísali v encyklike Redemptor hominis, prirodzeným a jedinečným spôsobom sa vzťahuje na rodinu ako takú: "Človek nemôže žiť bez lásky. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a určitým spôsobom si ju neosvojí, ak nemá na nej živú účasť."45
Lásku medzi mužom a ženou v manželstve a z nej prameniacu a šíriacu sa lásku medzi členmi rodiny - medzi rodičmi a deťmi, medzi bratmi a sestrami, príbuznými a domácimi - oduševňuje a poháňa ustavične vnútorná dynamická sila, ktorá robí rodinu stále viac pevnejším a prežívanejším spoločenstvom, ktoré je základom a dušou manželského a rodinného spoločenstva.
Nedeliteľná jednota manželského spoločenstva
19. Prvé spoločenstvo je to, ktoré vzniká a rozvíja sa medzi manželmi. Silou zmluvy manželskej lásky muž a žena "nie sú už dvaja, ale jedno telo"46 a sú pobádaní k neprestajnému rastu vo svojom spoločenstve každodennou vernosťou manželskému sľubu o vzájomnom a plnom darovaní sa.
Toto manželské spoločenstvo má korene v prirodzenom dopĺňaní sa muža a ženy a živí ho rozhodnutie samých manželov spolu žiť celý životný údel, totiž, čo majú a čím sú. Takéto spoločenstvo je preto plodom a znakom hlboko ľudskej požiadavky. Boh však v Kristovi, Pánovi, berie túto ľudskú požiadavku, potvrdzuje ju, očisťuje, povznáša a sviatosťou manželstva zdokonaľuje. Duch Svätý, vyliaty pri sviatostnom slávení, poskytuje kresťanským manželom dar nového spoločenstva lásky, ktoré je živým a skutočným obrazom tej jedinečnej jednoty, ktorá robí z Cirkvi nedeliteľné tajomné telo Pána Ježiša.
Dar Ducha je pre kresťanských manželov prikázaním života a súčasne povzbudzujúcim podnetom, aby sa každodenne čím dokonalejšie zjednocovali na všetkých rovinách: tiel, pováh, sŕdc, rozumu, vôle a duší,47 a tak zjavovali Cirkvi a svetu nové spoločenstvo lásky, ktoré je darom Kristovej milosti.
Takémuto spoločenstvu radikálne odporuje mnohoženstvo. Priamo totiž popiera Boží plán, ako bol na samom počiatku zjavený, lebo odporuje rovnakej osobnej dôstojnosti muža i ženy, ktorí sa v manželstve jeden druhému darujú celou, čiže jedinou a výlučnou láskou. Druhý vatikánsky koncil o tom napísal: "Jednota manželstva, Pánom potvrdená, navidomoči vysvitá aj z rovnakej osobnej dôstojnosti ženy a muža, ktorú treba uznávať vo vzájomnej a úplnej láske."48
Nerozlučiteľné spoločenstvo
20. Manželské spoločenstvo sa vyznačuje nielen svojou jednotou, ale aj svojou nerozlučiteľnosťou. "Toto dôverné spojenie - ako vzájomné sebadarovanie dvoch osôb - i dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a nástoja na nerozlučiteľnosti ich jednoty."49
Povinnosťou Cirkvi je, ako to urobili synodálni Otcovia, stále zdôrazňovať učenie o nerozlučiteľnosti manželstva tým, čo v týchto časoch pokladajú za ťažké alebo priam za nemožné spojiť sa len s jednou osobou na celý život. A tým, ktorých ovládla taká forma kultúry, ktorá odmieta nerozlučiteľnosť manželstva, a ktorí otvorene zosmiešňujú záväzok manželov k vernosti, treba znova zdôrazňovať radostnú zvesť o definitívnom charaktere manželskej lásky, ktorá má svoj základ a silu v Ježišovi Kristovi, Pánovi.50
Manželská nerozlučiteľnosť, zakorenená v osobnom a úplnom odovzdaní sa manželov a požadovaná dobrom detí, nachádza svoju najvyššiu pravdu v pláne, ktorý Boh predostrel vo svojom Zjavení: on chce a dáva nerozlučiteľnosť manželstva ako ovocie, znak a požiadavku absolútne vernej lásky, ktorou Boh miluje človeka a ktorú Kristus Pán má k svojej Cirkvi.
Kristus obnovuje pôvodný plán, ktorý Stvoriteľ vložil do srdca muža a ženy a v slávení sviatosti manželstva dáva "nové srdce", takže manželia môžu prekonať "tvrdosť srdca",51 ale - a to hlavne - môžu mať účasť na plnej a definitívnej láske Krista, ktorý je stelesnením novej a večnej Zmluvy. Tak ako je Pán Ježiš "verný svedok",52 je "áno" Božích prisľúbení,53 a preto najvyšším prejavom bezvýhradnej vernosti, ktorou Boh miluje svoj ľud, tak aj kresťanskí manželia sú povolaní ku skutočnej účasti na neodvolateľnej nerozlučiteľnosti, ktorá viaže Krista k Cirkvi, jeho Neveste, ktorú miluje až do krajnosti.54
Dar sviatosti je pre kresťanských manželov súčasne povolaním i prikázaním, aby si navždy boli verní, hoci na nich doliehajú isté skúšky a ťažkosti, a aby veľkodušne poslúchli svätú Pánovu vôľu: "Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje!"55
Jednou z najvznešenejších a najnaliehavejších povinností kresťanských manželov v súčasnosti je vydávať svedectvo o neoceniteľnej hodnote manželskej nerozlučiteľnosti a vernosti. Preto spoločne so všetkými bratmi, zídenými na synode, chválime a povzbudzujeme všetky tie početné manželské dvojice, ktoré, hoci narážajú na značné ťažkosti, uchovávajú si a rozvíjajú dar nerozlučiteľnosti. Plnia tak isto pokorne a odvážne im zverenú úlohu, aby boli vo svete "znamením", malým síce, ale cenným znamením neochvejnej vernosti, ktorou Boh a Ježiš Kristus milujú všetkých ľudí a každého z nás. Treba uznať aj silu svedectva tých manželov, ktorých síce partner opustil, ale vďaka kresťanskej viere a nádeji neuzavreli nové spoločenstvo. Aj títo manželia vydávajú úprimné svedectvo vernosti, ktoré dnešný svet veľmi potrebuje. Preto ich majú duchovní pastieri a veriaci povzbudzovať a pomáhať im.
Širšie spoločenstvo rodiny
21. Spoločenstvo manželov je základom, na ktorom sa buduje širšie domáce spoločenstvo, a to spoločenstvo rodičov a detí, bratov a sestier medzi sebou, príbuzných a iných rodinných príslušníkov.
Také spoločenstvo má korene v prirodzených zväzkoch tela a krvi. Rozvíja sa a skutočne ľudsky zdokonaľuje tým, že vytvára a privádza k zrelosti hlbšie a bohatšie duchovné putá. Láska, ktorá pestuje medziosobné vzťahy rôznych členov, je tou vnútornou silou, ktorá vytvára a oživuje domácu jednotu a spoločenstvo.
Okrem toho kresťanská rodina je povolaná, aby okúsila nové a jedinečné spoločenstvo, ktoré potvrdzuje a zdokonaľuje prirodzené a ľudské spoločenstvo. V skutočnosti milosť Ježiša Krista, "prvorodeného medzi mnohými bratmi",56 je svojou prirodzenosťou a vnútornou dynamikou "milosťou bratstva", ako hovorí svätý Tomáš Akvinský.57 Duch Svätý, ktorý sa vylieva pri slávení sviatostí, je živým prameňom a nevyčerpateľným pokrmom nadprirodzeného spoločenstva, ktoré veriacich zhromažďuje a spája s Kristom a medzi sebou v jednote Božej Cirkvi. Kresťanská rodina zjavuje a uskutočňuje cirkevné spoločenstvo, preto ju možno a treba nazývať "domácou cirkvou".58
Všetci členovia rodiny, každý podľa vlastného daru, dostávajú milosť a úlohu, aby deň čo deň budovali spoločenstvo osôb tak, že by sa rodina stala "akousi školou úplnejšej ľudskosti".59 Takou sa stáva starostlivosťou a láskou k deťom, chorým a starým, ďalej vzájomnou každodennou službou a účasťou na dobrách, radostiach i bolestiach.
Prvoradú úlohu pri budovaní takéhoto spoločenstva má vzájomný výchovný vzťah medzi rodičmi a deťmi,60 v ktorom každý dáva a dostáva. Deti láskou, úctou a poslušnosťou voči rodičom prispievajú opravdu a úprimne k vytváraniu ľudskej a kresťanskej rodiny svojím zvláštnym a nenahraditeľným prínosom.61 Ľahšie sa im to darí, ak rodičia vykonávajú svoju autoritu, ktorej sa nemôžu zriecť, ako skutočnú a osobitnú službu, zameranú na ľudské a kresťanské dobro detí, najmä však na to, aby získali slobodu, ktorá v sebe obsahuje aj zodpovednosť a súčasne aby si rodičia ustavične uvedomovali "dar", ktorý neprestajne dostávajú od detí.
Rodinné spoločenstvo možno uchovávať a zdokonaľovať iba za cenu sebazaprenia a sebaobety. Od všetkých a od každého jednotlivo vyžaduje pohotovú a veľkodušnú vôľu, ochotnú odpúšťať, znášať, zľutovať sa, zhodnúť sa a zmieriť. Každá rodina dobre vie, ako slepá sebaláska, nesvár, napätie a zvady násilne napádajú a niekedy aj smrteľne zraňujú jej spoločenstvo. Odtiaľto pochádza mnoho rozličných roztržiek v rodinnom spolužití. Zároveň však Boh, pôvodca pokoja, povoláva každú rodinu "k zmiereniu", aby sa touto radostnou a obrodnou skúsenosťou znovu vybudovalo, podporilo obnovené spoločenstvo a aby sa znovu nastolila jednota. Najmä účasť na sviatosti zmierenia a hostine Kristovho tela poskytuje kresťanskej rodine milosť a zaväzuje povinnosťou prekonávať všetky roztržky a usilovať sa o plné a pravé spoločenstvo, ktoré si Boh praje. Úsilím o to zadosťučiňuje Kristovmu vrúcnemu prianiu "aby všetci boli jedno".62
Práva a povinnosti ženy
22. Rodina, nakoľko je a stále sa má stávať jednotou a spoločenstvom osôb, v láske nachádza zdroj a ustavičný podnet na to, aby prijímala, vážila si a napomáhala rozvoj každého svojho údu v jeho najvyššej hodnosti, v hodnosti osoby, čiže živého Božieho obrazu. Ako správne zdôvodnili synodálni Otcovia, mravné kritérium opravdivosti manželských a rodinných vzťahov spočíva v rozvíjaní dôstojnosti a povolania jednotlivých osôb, ktoré sa plne môžu dosiahnuť iba v úprimnom a vzájomnom odovzdávaní sa.63
Synoda, ktorá sa starostlivo zaoberala touto otázkou, usúdila, že žene a jej právam a povinnostiam tak v rodine, ako aj v spoločnosti treba venovať osobitnú pozornosť. Z rovnakého hľadiska treba posudzovať aj muža ako manžela a otca, deti a staré osoby.
Pokiaľ ide o ženu, treba predovšetkým zdôrazniť, že má takú istú dôstojnosť a je viazaná takou istou zodpovednosťou ako muž. Táto rovnosť sa uskutočňuje osobitným spôsobom v darovaní seba: keď sa navzájom darujú jeden druhému a keď sa obaja darujú deťom, pričom obe darovania sú vlastné manželstvu a rodine. To, čo už ľudský rozum tuší a uznáva, plne zjavuje Božie slovo, pretože dejiny spásy sú trvalým a jasným svedectvom o dôstojnosti ženy.
Keď Boh stvoril človeka "ako muža a ženu",64 obdaril rovnakou osobnou dôstojnosťou muža i ženu a obohatil ich neodcudziteľnými právami a povinnosťami, ktoré sú ľudskej osobe vlastné. Boh ďalej dal zažiariť dôstojnosti ženy tým, že sám vzal na seba ľudské telo z Panny Márie, ktorú Cirkev uctieva ako Božiu Matku a pod menom novej Evy predkladá ako vzor vykúpenej ženy. Kristova jemnocitná úcta k ženám, ktoré povolal, aby ho nasledovali a požívali jeho priateľstvo, ďalej to, že sa zjavil vo Veľkonočné ráno žene skôr, než by sa bol ako vzkriesený z mŕtvych ukázal ostatným učeníkom, potom poverenie žien, aby zaniesli apoštolom radostnú zvesť Zmŕtvychvstania, to všetko sú znaky, ktoré potvrdzujú, akú vznešenú mienku mal Kristus o žene. A apoštol Pavol hovorí: "Vierou v Ježiša Krista ste všetci Boží synovia... Už niet Źida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža ani ženy, lebo v Kristovi Ježišovi ste všetci jedno."65
Źena a spoločnosť
23. Hoci teraz nerozoberáme v celom jej rozsahu zložitú otázku o vzťahoch medzi ženou a spoločnosťou, ale sa obmedzujeme iba na niekoľko dôležitých vecí, ktoré si zasluhujú pozornosť, predsa si nemožno nevšimnúť, že na čisto rodinnom poli rozsiahla a rozšírená spoločenská a kultúrna tradícia spôsobila, že žene zostala iba úloha manželky a matky, a že sa primerane nepripúšťala k verejným úlohám, ktoré sú zvyčajne vyhradené mužom.
Je nepochybné, že rovnaká dôstojnosť a zodpovednosť muža a ženy plne oprávňujú prístup ženy k verejným úlohám. No práve povznesenie ženy vyžaduje aj to, aby sa jasne uznala hodnota jej materskej a rodinnej úlohy vzhľadom na ostatné verejné úlohy a zamestnania. Napokon takéto úlohy a zamestnania sa majú navzájom dopĺňať, ak chceme dosiahnuť, aby spoločenský a kultúrny pokrok bol skutočne a plne ľudský.
Dá sa to ľahko dosiahnuť, ak, podľa želania synody, obnovená "teológia práce" hlbšie osvetlí a prebáda význam práce v kresťanskom živote a vymedzí základnú spojitosť medzi rodinou a prácou, a tak aj pôvodný a nenahraditeľný význam domácej práce a výchovy detí.66 Preto Cirkev môže a má pomáhať súčasnej spoločnosti tým, že bude neúnavne požadovať, aby všetci uznávali domácu prácu ženy, aby sa jej tak - pre jej nenahraditeľnú hodnotu dostalo spravodlivej úcty. Má to zvlášť veľký význam vo výchovnej činnosti. Tak sa totiž odstráni sám koreň a zdroj akejkoľvek diskriminácie medzi rôznymi prácami a povolaniami a súčasne sa stane zrejmým, že všetci, vo všetkých oblastiach, pracujú s rovnakými právami a s rovnakými povinnosťami. Takto aj v mužovi aj v žene ešte jasnejšie zažiari Boží obraz.
Ak sa má uznať aj ženám, rovnako ako mužom, právo účasti na rozličných verejných úlohách, potom i spoločnosť sa musí usporiadať tak, aby manželky a matky prakticky neboli nútené pracovať mimo domácnosti a aby ich rodiny mohli žiť dôstojne a vzmáhať sa aj vtedy, keď sa budú celkom venovať vlastnej rodine.
Okrem toho treba prekonať mentalitu, podľa ktorej sa žene pripisuje väčšia úcta za prácu vykonanú mimo domácnosti ako za prácu v domácnosti.
To však vyžaduje, aby si muži skutočne vážili a milovali ženu a mali v úcte jej osobnú dôstojnosť a aby spoločnosť vytvárala a rozvíjala podmienky vhodné pre domácu prácu.
Cirkev, ktorá berie patričný ohľad na rozdielne povolania muža a ženy, musí, pokiaľ možno, napomáhať vo svojom vlastnom živote ich rovnaké práva a dôstojnosť, a to pre dobro všetkých, to jest rodiny, spoločnosti a Cirkvi.
Je zrejmé, že toto všetko vonkoncom neznamená, že by sa žena mala zriekať svojej ženskosti alebo napodobňovať mužskú povahu, ale že sa má prejaviť pravá ľudská plnosť ženy, ktorá sa má ukázať tak v činnosti v domácnosti, ako aj v činnosti mimo domácnosti; pričom sa v tejto veci nesmie zanedbávať rozmanitosť zvyklostí a foriem kultúry.
Krivdy spáchané na dôstojnosti ženy
24. Kresťanskému posolstvu o dôstojnosti ženy, žiaľ, odporuje zakorenený názor, ktorý človeka nepovažuje za osobu, ale za vec, za predmet kúpy a predaja, ktorý slúži sebeckým záujmom a číremu pôžitku; a prvou obeťou, ktorú takýto názor postihuje, je práve žena.
Takýto názor prináša aj trpké plody, ako je: pohŕdanie mužom a ženou, otroctvo, utláčanie slabých, pornografia, prostitúcia - tým viac, ak je organizovaná - a všetky tie rôzne druhy diskriminácie, ktoré badať v oblasti výchovy, zamestnania, vyplácania mzdy za prácu a podobne.
Okrem toho aj v súčasnosti vo veľkej časti našej spoločnosti pretrvávajú rozličné formy ponižujúcej diskriminácie, ktoré ťažko postihujú a urážajú osobitné skupiny žien, ako bezdetné manželky, vdovy, ženy odlúčené od manželov, rozvedené, slobodné matky.
Synodálni otcovia sa veľmi postavili proti týmto a ostatným diskrimináciám. Preto žiadame, aby sa všetci podujali na osobitnú primeranú a účinnú pastoračnú činnosť, ktorá by v základoch odstránila spomínané diskriminácie, a tak sa dostalo plnej úcty Božiemu obrazu, ktorý žiari z každého človeka bez výnimky.
Muž ako manžel a otec
25. V rámci tohto manželského a rodinného spoločenstva a jednoty muž je povolaný na to, aby svoj dar a úlohu manžela a otca dokonale spĺňal svojím životom.
V manželke vidí, ako sa uskutočňuje Boží plán: "Nie je dobre, že je človek sám. Urobím mu pomocníka, ktorý mu bude podobný."67 A berie za svoje vlastné aj zvolanie Adama, prvého manžela: "Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela."68
Pravá manželská láska predpokladá a vyžaduje, aby muž hlboko rešpektoval rovnakú dôstojnosť ženy. Svätý Ambróz píše: "Nie si pánom, ale manželom; nedostal si otrokyňu, ale manželku... Odplácaj sa jej pozornosťou a buď jej vďačný za lásku."69 Muž má žiť so svojou ženou v "celkom osobitnej forme osobného priateľstva".70 Kresťan je ďalej povolaný na to, aby pestoval city novej lásky tým, že svojej manželke preukazuje nežnú a súčasne pevnú lásku, akou Kristus miluje Cirkev.71
Láska k manželke ako matke, ako aj láska k deťom sú pre muža prirodzenou cestou k pochopeniu a uskutočňovaniu svojho otcovstva. Najmä tam, kde spoločenské a kultúrne podmienky ľahko privádzajú otca k určitému odstupu od rodiny alebo aspoň k jeho menšej účasti na výchove, treba sa usilovať o to, aby v spoločnosti znova zavládlo presvedčenie, že úloha a poslanie otca v rodine a pre rodinu majú jedinečný a dôležitý význam.72 Sama skúsenosť učí, že otcova neprítomnosť spôsobuje psychologické a mravné poruchy, ako aj vážne ťažkosti v rodinných vzťahoch; podobne aj naopak: deprimujúca prítomnosť otca, najmä tam, kde sa ešte aj dnes vyskytuje prílišné panstvo mužov (po španielsky "machismo"), čiže zneužívanie predností mužských vlastností, čím sa ponižuje žena a prekáža sa rozvoj zdravých rodinných vzťahov.
Muž, ktorý tu na zemi znova robí zjavným a prežíva Božie otcovstvo,73 je povolaný na to, aby zabezpečoval harmonický rozvoj všetkých členov rodiny. Túto úlohu splní, ak si bude veľkodušne uvedomovať zodpovednosť za život počatý pod matkiným srdcom, ak sa bude vo zvýšenej miere usilovať zúčastňovať sa spolu s manželkou na výchove,74 ak bude vykonávať prácu, ktorá nerozvracia, ale povznáša rodinu v jej súdržnosti a pevnosti, a napokon ak bude vydávať svedectvo zrelého kresťanského života, ktoré účinnejšie privádza deti k živému stretnutiu s Kristom a s Cirkvou.
Práva dieťaťa
26. V rodine ako spoločenstve osôb, treba venovať osobitnú pozornosť dieťaťu, a to tak, že sa prechováva veľká úcta k jeho osobnej dôstojnosti, berie sa ohľad na jeho práva a veľkodušne sa one zasadzuje. Vzťahuje sa to na každé dieťa, ale zvlášť je to naliehavé vtedy, keď je dieťa menšie, o mnohé veci ochudobnené, choré, trpiace, alebo postihnuté.
Cirkev plní iste svoje poslanie, keď sa nežne a úzkostlivo stará o každé dieťa, ktoré prichádza na svet. Je povolaná na to, aby v priebehu dejín zjavovala a opakovala príklad a príkaz Krista Pána, ktorý postavil dieťa do stredu Božieho kráľovstva: "Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo."75
Znova opakujeme, čo sme už povedali na Valnom zhromaždení Organizácie Spojených národov 2. októbra 1979: "Chcem vyjadriť... radosť, ktorú každému z nás prinášajú deti - jar života a predzvesť budúcich dejín všetkých tu prítomných národov. Nijaká krajina na svete a nijaký politický systém nemôžu pomýšľať na vlastnú budúcnosť inak než tak, že vezmú do úvahy tie nové generácie, ktoré prevezmú od rodičov mnohostranné dedičstvo hodnôt, povinností a túžob toho národa, ku ktorému patria, i celej ľudskej rodiny. Starosť o dieťa ešte pred jeho narodením, už od prvej chvíle počatia a potom v jeho detstve a mladosti je prvým potvrdením úzkych vzťahov medzi ľuďmi. Čo viac možno priať každému národu a celému ľudstvu, ako aj všetkým deťom na svete na prahu tretieho tisícročia, než lepšiu budúcnosť, v ktorej sa rešpektovanie ľudských práv stane skutočnosťou?"76
Neodmysliteľným rozlišovacím znakom kresťanov, najmä kresťanských rodín je, že vedia každé dieťa, ktoré prichádza na tento svet, prijať, milovať, mať v úcte, postarať sa o jeho mnohostrannú a jednotnú výchovu hmotnú, citovú, vzdelávaciu a duchovnú. Takto deti tým, že budú môcť rásť "v múdrosti a v obľube u Boha i u ľudí",77 budú cenným prínosom pri budovaní rodinného spoločenstva a posväcovaní samých rodičov.78
Starí ľudia v rodine
27. Jestvujú kultúry, v ktorých sa preukazuje zvláštna úcta a veľká láska k starým ľuďom. Starý človek v nich nie je vôbec vytláčaný z rodiny alebo azda trpený ako neužitočné bremeno, naopak, zostáva plne začlenený do rodinného života a hrá v ňom aj naďalej aktívnu a zodpovednú úlohu, hoci aj on musí rešpektovať tzv. autonómiu novej rodiny. Predovšetkým má plniť cenné poslanie: svedčiť o minulosti a viesť k múdrosti mladých ľudí a budúce pokolenia.
Naproti tomu v iných kultúrach v dôsledku zmäteného priemyselného rozvoja a urbanizácie vznikli a stále vznikajú neprípustné formy vyhosťovania starých ľudí. To potom spôsobuje starým ľuďom bolestné utrpenie a duchovne ochudobňuje mnohé rodiny.
Je potrebné, aby Cirkev vo svojej pastoračnej činnosti podnecovala všetkých k objaveniu a správnemu hodnoteniu úlohy starých ľudí v občianskom a cirkevnom spoločenstve a najmä v rodine. V skutočnosti totiž "život starých ľudí nám pomáha osvetliť stupnicu ľudských hodnôt. Umožňuje pochopiť plynulú následnosť jednotlivých pokolení a obdivuhodne prejavuje vnútornú spolupatričnosť Božieho ľudu. Starí ľudia okrem toho majú charizmu preklenúť priepasti medzi generáciami ešte skôr, než vznikli. Koľko detí našlo porozumenie a lásku v očiach, slovách a nežnostiach starých ľudí! A koľko ľudí, i starých, radostne súhlasilo s inšpirovanými slovami Písma: Korunou starcov sú deti ich detí (Prís 17,6)".79

II. SLUŹBA ŹIVOTU
1. ODOVZDÁVANIE ŹIVOTA
Spolupracovníci milujúceho Boha Stvoriteľa
28. Stvorením muža a ženy na svoj obraz a podobu Boh korunuje dielo svojich rúk a privádza ho k dokonalosti. Povoláva ich k osobitnej účasti na svojej láske, ako aj na svojej moci ako Stvoriteľa a Otca, a to ich slobodnou a zodpovednou spoluprácou na odovzdávaní daru ľudského života: "Boh ich požehnal a povedal im: Vzrastajte a množte sa. Naplňte zem a podmaňte si ju."80
Hlavnou úlohou rodiny je služba životu, splnenie pôvodného požehnania Stvoriteľa v priebehu dejín tým, že sa plodením prenáša Boží obraz z človeka na človeka.81
Plodnosť je ovocím a znakom manželskej lásky, živým svedectvom plného vzájomného darovania sa manželov: "Správne udržovaná manželská láska a celý spôsob rodinného života, ktorý z nej vyplýva bez zanedbávania ostatných cieľov manželstva, smeruje k tomu, aby manželia boli ochotní odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu."82
Plodnosť manželskej lásky sa však neobmedzuje len na plodenie detí, i keby bola chápaná v jej vlastnom ľudskom rozmere: rozširuje sa a obohacuje všetkými tými plodmi mravného, duchovného a nadprirodzeného života, ktoré otec a matka na základe svojho povolania majú odovzdávať deťom a skrze ne Cirkvi a svetu.
Stále staré a súčasne nové učenie a ustanovenia Cirkvi
29. Práve preto, že manželská láska je osobitnou účasťou na tajomstve života a lásky samého Boha, Cirkev si uvedomuje, že dostala zvláštne poslanie strážiť a brániť vznešenú dôstojnosť manželstva a zodpovednú úlohu odovzdávania ľudského života.
Preto v duchu živej tradície, ktorú si Cirkev uchováva počas svojich dejín, aj Druhý vatikánsky koncil aj učenie nášho predchodcu Pavla VI. vyjadrené najmä v encyklike Humanae vitae, odovzdávajú našim časom skutočne prorocké posolstvo, ktorá znova potvrdzuje a jasne predkladá vždy staré a súčasne nové učenie a ustanovenia Cirkvi o manželstve a odovzdávaní ľudského života.
Preto synodálni Otcovia na svojom poslednom zasadaní výslovne vyhlásili: "Táto posvätná synoda, zhromaždená v jednote viery s Petrovým nástupcom, neochvejne sa pridŕža toho, čo Druhý vatikánsky koncil (porov. Gaudium et spes 50) a po ňom encyklika Humanae vitae podávajú, a najmä to, že manželská láska má byť plne ľudská, výlučná a otvorená novému životu."83
Cirkev stojí na strane života
30. Učenie Cirkvi je dnes zasadené do takej spoločenskej a kultúrnej situácie, ktorá z jednej strany sťažuje jeho pochopenie, no z druhej strany ho robí ešte naliehavejším a potrebným pre povznesenie opravdivého dobra muža a ženy.
Vedeckotechnický pokrok, ktorým dnešný človek stále rozširuje svoju nadvládu nad prírodou, nielen živí nádej na vybudovanie nového a lepšieho ľudstva, ale plodí aj stále väčší strach z budúcnosti. Mnohí sa pýtajú, či sa vôbec oplatí žiť alebo či je lepšie nenarodiť sa. Pochybujú o tom, či je dovolené privádzať na svet ďalších ľudí, ktorí možno budú preklínať svoj život v krutom svete, ktorého hrôzy ani nemôžu predvídať. Sú aj takí, čo si myslia, že výhody technického pokroku patria iba im a ostatných z nich vylučujú. Týmto potom vnucujú antikoncepčné prostriedky alebo ešte horšie metódy. Iní zasa, čo sa stali obeťou konzumnej mentality a starajú sa len o hromadenie hmotných majetkov, už nechápu duchovné bohatstvo nového ľudského života, a preto ho aj odmietajú. Hlavnou príčinou takejto mentality je neprítomnosť Boha v srdciach ľudí. Iba jeho láska je silnejšia ako všetky obavy sveta a len ona ich môže premôcť.
Takto vznikla istá duchu života nepriateľská mentalita (anti-life mentality), ako sa prejavuje v mnohých súčasných otázkach. Spomeňme napríklad paniku, vyplývajúcu z demografických štúdií ekológov a futurológov. Tí niekedy zveličujú nebezpečenstvo, ktoré hrozí životnej úrovni z preľudnenia.
Cirkev je však pevne presvedčená, že ľudský život, aj keď je slabý a bolestný, predsa zostáva veľkolepým darom Božej dobroty. Proti pesimizmu a slepej sebaláske, ktoré zatemňujú svet, Cirkev sa stavia na stranu života a v každom živote odhaľuje jas toho "Amen", ktorým je sám Kristus.84 Cirkev takto stavia proti onomu "Nie", ktoré je vo svete a zmieta ním, toto životné "Áno", a tak bráni človeka i svet pred všetkými, čo ohrozujú život a ničia ho.
Cirkev je povolaná znovu dať najavo všetkým, a to ešte jasnejším a pevnejším presvedčením, svoju vôľu všetkými silami napomáhať ľudský život a brániť ho proti všetkým úkladom, nech sa nachádza v akýchkoľvek okolnostiach alebo vývojovom štádiu.
Preto Cirkev odsudzuje ako ťažkú urážku ľudskej dôstojnosti a spravodlivosti všetky podujatia vlád a iných verejných autorít, ktoré majú za cieľ akýmkoľvek spôsobom obmedzovať slobodu manželov pri rozhodovaní o potomstve. Preto treba rozhodne odsúdiť a rázne odmietnuť akékoľvek násilie zo strany týchto autorít v prospech antikoncepcie, ba dokonca sterilizácie a umelého potratu. Rovnako ako veľkú nespravodlivosť treba zavrhnúť to, že v medzinárodných vzťahoch hospodárska pomoc rozvojovým národom je podmienená plánmi, ktorých cieľom je napomáhať antikoncepciu, sterilizáciu a umelé potraty.85
Plnšie uskutočňovanie Božieho plánu
31. Cirkev si iste uvedomuje tie mnohé a zložité problémy, ktoré dnes v mnohých krajinách vplývajú na manželov v ich úlohe zodpovedne odovzdávať život. Uznáva i závažnú otázku demografického rozmachu, ako sa prejavuje v rôznych častiach sveta, aj s morálnymi problémami, ktoré prináša.
Cirkev sa však predsa domnieva, že keď sa vec z každej strany dôkladnejšie preskúma, bude sa môcť znova a rozhodnejšie potvrdiť dôležitosť autentického učenia Cirkvi, nedávno predloženého na Druhom vatikánskom koncile a v encyklike Humanae vitae.
Preto spoločne so synodálnymi Otcami považujeme za svoju povinnosť obrátiť sa s naliehavou výzvou na teológov, aby spojili svoje sily a ponúkli pomoc hierarchickému Učiteľskému úradu, aby stále lepšie objasňovali biblické základy, etické zdôvodnenia a personalistické dôvody tohoto učenia. Tak sa na základe takto zostaveného a usporiadaného výkladu umožní skutočne sprístupniť učenie Cirkvi o tejto dôležitej otázke všetkým ľuďom dobrej vôle, tak aby sa jeho chápanie každým dňom stávalo jasnejším a hlbším. Takto sa bude môcť Boží plán stále plnšie uskutočňovať na spásu človeka a slávu Stvoriteľa.
V tomto ohľade svorné úsilie teológov vychádzajúce z vernosti voči Učiteľskému úradu, ktorý ako jediný ukazuje cestu k Božiemu ľudu, je zvlášť naliehavé aj kvôli úzkej súvislosti medzi katolíckym učením v tomto bude a chápaním človeka, ako ho Cirkev hlása. Pochybnosti alebo mylné názory v oblasti manželstva a rodiny, zatemňujú plnú pravdu o človeku, a to v takej kultúrnej situácii, ktorá je už aj tak zmätená a v sebe protirečivá. Práca, ktorá smeruje k objasneniu a k hlbšiemu pochopeniu tejto otázky a ktorú sú teológovia podľa svojho povolania povinní konať, má neporovnateľnú hodnotu a je jedinečnou a veľmi záslužnou službou rodine a ľudstvu.
Celkový pohľad na človeka a jeho povolanie
32. V súvislosti s kultúrou, ktorá ťažko deformuje, ba dokonca stráca so zreteľa pravý význam ľudskej sexuality, nakoľko ju vytrháva z jej podstatného spojenia s človekom ako osobou, Cirkev ešte naliehavejšie cíti, že má nenahraditeľnú úlohu predkladať sexualitu ako hodnotu a dielo celej ľudskej osoby, ktorá je ako muž a žena stvorená na Boží obraz.
V súvislosti s tým Druhý vatikánsky koncil jasne vyhlásil: "Keď sa má dať do súladu manželská láska so zodpovedným odovzdávaním života, mravnosť spôsobu konania nezávisí iba od úprimnosti úmyslu a zhodnotenia pohnútok, ale musí sa učiť podľa objektívnych kritérií, ktoré sa odvodzujú z prirodzenosti človeka a jeho úkonov a rešpektujú zmysel vzájomného sebadarovania a ľudského plodenia v ovzduší skutočnej lásky. A to je nemožné, ak sa úprimným srdcom nepestuje čnosť manželskej čistoty."86
Pavol VI., najvyšší Veľkňaz, upozorňujúc, že o tom treba uvažovať "predovšetkým vo svetle celkového pohľadu na človeka a jeho povolanie, nielen prirodzené a pozemské, ale i nadprirodzené a večné",87 zdôraznil, že cirkevné učenie "sa zakladá na nerozlučnom spojení dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý a plodivý".88 A na záver zdôraznil, že ako už svojou povahou nemravný "treba vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý buď vzhľadom k predvídanému manželskému styku, alebo pri jeho uskutočňovaní, alebo v priebehu jeho prirodzených následkov sleduje ako cieľ alebo ako prostriedok znemožniť splodenie života".89
Vždy, keď manželia používajú antikoncepčné prostriedky, oddeľujú tie dva významy, ktoré Boh Stvoriteľ vložil do samej prirodzenosti muža a ženy a do dynamického priebehu ich pohlavného spojenia, počínajú si ako "sudcovia" nad Božím plánom a "manipulujú" a znevažujú ľudskú sexualitu a s ňou vlastnú osobu, ako aj osobu manželského partnera, a menia tak hodnotu "totálneho" darovania. Takto prirodzenému "slovu", ktoré vyjadruje pôvodný zmysel vzájomného darovania sa manželov, prekážanie počatia dáva protikladný zmysel, že totiž darovanie ani jedného nie je úplné. Z toho plynie nielen pozitívne a rozhodné odmietnutie otvorenosti voči životu, ale aj falšovanie vnútornej pravdy o manželskej láske, ktorá smeruje k plnému darovaniu celej osoby.
Keď však manželia používaním obdobia neplodnosti zachovávajú neoddeliteľnú súvislosť dvojitého významu spojivého a plodivého, ktoré sú obsiahnuté v ľudskej sexualite, počínajú si ako "služobníci" Božieho plánu a používajú sexualitu v duchu pôvodnej dynamiky "totálneho" darovania sa, bez klamania a pretvarovania.90
Vo svetle skúsenosti toľkých manželských dvojíc a vo svetle údajov rôznych ľudských vied, teologická úvaha môže vystihnúť a prehĺbiť - na čo je napokon povolaná - antropologický a zároveň i morálny rozdiel existujúci medzi antikoncepciou a využívaním obdobia neplodnosti. Ide tu o rozdiel omnoho rozsiahlejší a hlbší, ako sa obyčajne myslí, lebo tu stoja oproti sebe dve nerozlučiteľné chápania ľudskej osobnosti a sexuality. Voľba prirodzených cyklov prináša so sebou aj prijatie času samej osoby, čiže ženy, a tým aj prijatie dialógu, vzájomného rešpektu, spoločnej zodpovednosti a ovládania sa. Prijať tento čas a dialóg znamená to isté, ako uznať súčasne duchovný i telesný ráz manželskej jednoty, znamená aj prežívanie osobnej lásky so svojou požiadavkou vernosti. Takto manželia skusujú, že manželská jednota sa obohacuje o tie hodnoty, nežnosti a citov, ktoré tvoria hlbokú dušu ľudskej sexuality a to aj v jej telesnom prejave. Takto sa sexualita rešpektuje a povznáša vo svojom pravom a plnom ľudskom rozmere a "nepoužíva" sa ako "predmet", ktorý rozrušuje osobnú jednotu duše a tela a tým zasahuje samého Božieho tvora v najvnútornejšej spätosti prírody a osoby.
Cirkev ako Učiteľka a Matka manželov v ich ťažkostiach
33. Cirkev aj na poli manželskej morálky je prítomná a počína si ako Učiteľka a Matka.
Ako Učiteľka nikdy neprestáva hlásať mravnú zásadu, ktorou sa má riadiť zodpovedné odovzdávanie života. Cirkev nie je ani autorom ani svojvoľným sudcom tejto zásady. Poslušná voči Kristovej pravde, ktorého obraz sa odráža v dôstojnosti a povahe ľudskej osoby, Cirkev vykladá mravnú normu a predkladá ju všetkým ľuďom dobrej vôle bez zamlčovania povinnosti vyhýbať sa polovičatým riešeniam a vyžaduje dokonalosť.
Cirkev ako Matka prichádza na pomoc mnohým manželom, ktorí majú ťažkosti práve v tejto dôležitej otázke mravného života. Pozná dobre ich situáciu, často veľmi tvrdú a niekedy skutočne zmietanú ťažkosťami každého druhu, nielen osobnými, ale i spoločenskými. Vie, že veľa manželov naráža na ťažkosti nielen pri konkrétnom uskutočňovaní, ale aj pri samom chápaní hodnôt, ktoré mravná norma obsahuje.
Ale je to jedna a tá istá Cirkev, ktorá je súčasne Učiteľkou a Matkou. Preto vždy vyzýva a povzbudzuje na to, aby sa prípadné manželské ťažkosti riešili bez falšovania a porušovania pravdy. Cirkev je presvedčená, že nemôže jestvovať skutočný protiklad medzi Božím zákonom o odovzdávaní života a zákonom o pestovaní manželskej lásky.91 Preto konkrétna vychovávateľská starostlivosť Cirkvi musí byť vždy súdržná a nikdy ju neslobodno oddeľovať od jej učenia. S tým istým presvedčením, aké mal náš predchodca, opakujeme jeho slová: "V ničom nezľaviť zo spasiteľného učenia Krista je vynikajúcou formou lásky k dušiam."91
Z druhej strany však prvá vychovávateľská starostlivosť Cirkvi prejavuje svoj realizmus a múdrosť iba vyvíjaním trvalého a neochvejného úsilia vytvárať skutočne ľudské - psychologické, mravné i duchovné - podmienky, ktoré sú nevyhnutné na pochopenie tejto normálnej normy, jej hodnoty, a pre život podľa nej.
Niet pochybnosti, že do týchto podmienok treba započítať vytrvalosť a trpezlivosť, pokoru a duchovnú silu, synovskú dôveru v Boha a jeho milosť, častú modlitbu a pristupovanie k Oltárnej sviatosti a k sviatosti zmierenia.93 Kresťanskí manželia, takto posilňovaní, budú si môcť zachovať živé vedomie jedinečného vplyvu, ktorý má milosť prameniacu zo sviatosti manželstva na všetky oblasti manželského života, a teda aj na ich pohlavný život. Dar Ducha, ktorý manželia prijímajú a naň odpovedajú, im pomáha, aby prežívali svoj pohlavný život podľa Božieho plánu a ako znak zjednocujúcej a plodnej lásky, ktorou Kristus miluje Cirkev.
Medzi nevyhnutné podmienky patria aj poznatky o telesnej prirodzenosti a o obdobiach plodnosti. V tomto smere treba podniknúť všetko, aby sa tieto poznatky sprístupnili všetkým manželom a predovšetkým všetkým mladým ľudom, a to prostredníctvom jasných, včasných a serióznych informácií a výchovou za pomoci manželských dvojíc, lekárov a odborníkov. Tieto poznatky majú potom vyústiť do výchovy k sebaovládaniu. Z toho vyplýva potreba čnosti čistoty a stálej výchovy k nej. Podľa kresťanského názoru čistota neznamená odmietnutie alebo pohŕdanie ľudskou sexualitou. Znamená skôr duchovnú silu, ktorá dokáže brániť lásku pred nebezpečenstvom sebectva a násilia a viesť ju k jej plnému rozvinutiu.
Pavol VI. so svojím hlbokým zmyslom pre múdrosť a lásku iba tlmočil skúsenosť toľkých manželov, keď napísal vo svojej encyklike: "Ovládanie pudov rozumom a slobodnou vôľou nepochybne vyžaduje askézu, aby citové prejavy manželského života boli v súlade s ustanoveným poriadkom a zvlášť aby sa zachovávala periodická zdržanlivosť. Táto disciplína, ktorá patrí k manželskej čistote, nielenže neškodí manželskej láske, ale naopak, dáva jej vyššiu ľudskú hodnotu. Hoci takáto disciplína vyžaduje neprestajné úsilie, predsa vďaka jej blahodarnému vplyvu sa manželia plne rozvíjajú a obohacujú duchovnými hodnotami. Prináša totiž rodinnému životu ovocie mieru a pokoja a prispieva k rozriešeniu iných problémov. Podporuje starostlivosť o partnera a úctu k nemu, pomáha manželom ovládať sebectvo, ktoré je nepriateľom pravej lásky, a prehlbuje ich zmysel pre zodpovednosť. A napokon rodičom dáva schopnosť hlbšie a účinnejšie vplývať na výchovu detí."94
Mravná cesta manželov
34. Je veľmi dôležité mať vždy správny pojem o mravnom poriadku, jeho hodnotách a normách. Táto dôležitosť narastá tým viac, čím početnejšie a ťažšie prekážky sa stavajú do cesty jeho dodržiavaniu.
Práve preto, že mravný poriadok obsahuje a predkladá plán Boha Stvoriteľa, nemôže byť pre človeka niečím, čo ho ubíja a jeho osobu znevažuje. Naopak, tým, že mravný poriadok zodpovedá najhlbším požiadavkám človeka stvoreného Bohom, stavia sa do služieb jeho plného človečenstva jemnocitnou a zaväzujúcou láskou, ktorou sám Boh podnecuje a vedie každé stvorenie k jeho šťastiu.
Človek povolaný na to, aby žil vedome podľa múdreho a láskyplného Božieho plánu, je dejinnou bytosťou a ako taký sa zo dňa na deň buduje svojimi slobodnými rozhodovaniami. Preto poznáva, miluje a koná mravné dobro primerane jednotlivým stupňom svojho rastu.
Aj manželia v rámci svojho mravného života sú povolaní stále kráčať vpred, pričom je im oporou úprimné a činorodé úsilie stále lepšie poznávať hodnoty, ktoré chráni a rozvíja Boží zákon, ako aj úprimné a veľkodušné úsilie včleniť ich do svojich konkrétnych rozhodnutí. Nemôžu sa dívať na zákon len ako na číry ideál, ktoré sa má dosiahnuť v budúcnosti, ale majú ho považovať za príkaz Krista Pána, aby usilovne prekonávali ťažkosti. "Preto takzvaný 'zákon postupnosti'- čiže postupné napredovanie - nie je to isté ako 'postupnosť zákona'; akoby v Božom zákone jestvovali rozličné stupne a formy prikázania platného pre rôznych ľudí a rozličné stavy. Všetci manželia sú v manželstve podľa Božieho zákona povolaní na svätosť. Toto vznešené povolanie sa uskutočňuje natoľko, nakoľko je ľudská osoba schopná s duševnou vyrovnanosťou a s dôverou v Božiu milosť a vo vlastnú vôľu odpovedať na Božie prikázania."95 Práve preto si Cirkev vo svojej vychovávateľskej starostlivosti praje, aby manželia predovšetkým jasne poznali učenie encykliky Humanae vitae ako záväzné pre svoj pohlavný život a aby sa úprimne usilovali vytvárať podmienky nevyhnutné pre zachovávanie tejto normy.
Táto vychovávateľská starostlivosť, ako to už zdôraznila synoda, zahrňuje v sebe celý manželský život. Preto úkon odovzdávania života má byť začlenený do celkového poslania celého kresťanského života, ktorý však nemôže prísť ku vzkrieseniu bez kríža. V tejto súvislosti možno pochopiť, prečo nemožno z rodinného života vylúčiť úsilie o sebazaprenie a sebaobetu, ba zo srdca ho treba prijať, aby sa tak prehlbovala manželská láska a stala sa zdrojom vnútornej radosti.
Táto spoločná cesta si vyžaduje rozvážnosť, výmenu názorov a vhodnú výchovu kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí sa zaoberajú pastoráciou rodín. Oni všetci môžu pomáhať manželom na ich ľudskej a duchovnej ceste, ku ktorej patrí vedomie hriechu, úprimné úsilie zachovávať mravný zákon a služba zmierenia. Treba si uvedomiť, že do dôverného manželského života sú vpletené vôle dvoch ľudí povolaných na jednotu v myslení a v mravoch. A to si vyžaduje veľa dôvery, jemnosti a času. Zvlášť dôležité je, aby na tomto poli mali kňazi jednotný morálny a pastoračný postoj. O túto jednotu sa treba snažne usilovať, aby veriaci netrpeli neistotou vo svedomí.96
Cesta manželov bude teda uľahčená, ak si budú vážiť učenie Cirkvi, dôverovať v Kristovu milosť a ak im budú pomáhať a sprevádzať ich duchovní pastieri a celá cirkevná obec. Tak budú môcť objaviť a okúsiť oslobodzujúcu a povznášajúcu silu pravej lásky, ktorú evanjelium ponúka a Pánovo prikázanie ukladá.
Vytvárať pevné presvedčenie a poskytovať konkrétnu pomoc manželom
35. Vzhľadom na problém správnej kontroly pôrodnosti musí sa v súčasnosti cirkevná obec podujať na úlohu vytvárať pevné presvedčenie pre tých, čo chcú prežívať skutočne zodpovedným spôsobom otcovstvo a materstvo a poskytovať im na to konkrétnu pomoc.
Zatiaľ čo Cirkev má radosť z výsledkov dosiahnutých vo vedeckom výskume zameranom na presnejšie poznanie obdobia ženskej plodnosti a podporuje stále viac rozširovanie týchto výskumov, musí s novým oduševnením podnecovať zodpovednosť tých - lekárov, odborníkov, manželských poradcov, vychovávateľov a samých manželov - čo môžu naozaj manželom pomôcť, aby prežívali svoju lásku tak, že by rešpektovali štruktúru a ciele manželského aktu, ktorý ju vyjadruje. To však znamená širšie, rozhodnejšie a systematickejšie úsilie o spoznanie, zhodnotenie a uplatňovanie prirodzených metód kontroly pôrodnosti.97
Cenné svedectvo môžu a majú poskytnúť tí manželia, čo sa spoločnou dohodou zaviazali k periodickej zdržanlivosti a dostali sa k zrelšej osobnej zodpovednosti voči láske a životu. O nich Pavol VI. napísal: "Pán im zveril úlohu zviditeľniť pred ľuďmi svätosť a sladkosť zákona, ktorý zjednocuje ich vzájomnú lásku spolupôsobením s láskou Boha, pôvodcu ľudského života."98
2. VÝCHOVA
Právo a povinnosť rodičov vychovávať deti
36. Úloha vychovávať siaha svojimi koreňmi k počiatočnému povolaniu manželov mať účasť na Božom stvoriteľskom diele. Tým, že v láske a z lásky dávajú život novému človeku, ktorý má v sebe povolanie rásť a vyvíjať sa, rodičia berú na seba úlohu účinne ho napomáhať, aby mohol žiť plným ľudským životom. Preto Druhý vatikánsky koncil pripomína: "Keďže rodičia dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu. Preto ich treba mať za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí. Táto ich výchovná úloha je taká dôležitá, že ak chýba, len ťažko ju možno nahradiť. Rodičia majú totiž utvoriť rodinné ovzdušie, preniknuté láskou a úctou k Bohu a ľuďom, ktoré napomáha úplnú osobnú a spoločenskú výchovu detí.
Rodina je teda prvou školou spoločenských čností, ktoré sú potrebné každému spoločenstvu."99
Právo a povinnosť rodičov vychovávať sa považuje za základné, pretože súvisí s odovzdávaním ľudského života; je prirodzené a prvotné, pretože vzhľadom na inú výchovnú činnosť je jediné, čo stojí na vzťahu lásky medzi rodičmi a deťmi; je nenahraditeľné a neodňateľné, a preto nemožno ním poveriť plne iných, ani iní si naň nemôžu robiť nárok.
Popri týchto vlastnostiach nesmie sa zabúdať ani na najhlavnejšieho činiteľa, ktorý určuje výchovnú povinnosť rodičov, na otcovskú a materskú lásku, ktorá vo výchovnej činnosti nachádza svoje zavŕšenie tým, že robí plnou a dokonalou službu životu. Láska rodičov je teda zdrojom, dušou výchovy, a tak aj normou, ktorá hýbe a riadi celú konkrétnu výchovnú činnosť a obohacuje ju o tie hodnoty nežnosti, stálosti, dobroty, ochoty slúžiť, nezištnosti a obetavosti, ktoré sú najcennejšími plodmi lásky.
Výchova k základným hodnotám ľudského života
37. Hoci sa dnes stavia do cesty výchovnej činnosti veľa prekážok, rodičia musia pevne a s dôverou vychovávať deti k základným hodnotám ľudského života. Deti majú vyrásť v správnej slobode voči hmotným hodnotám, aby vedeli prijať aj jednoduchý a striezlivý spôsob života v tom presvedčení, že "človek je viac hoden pre to, čím je, než pre to, čo má".100
V spoločnosti otriasanej a rozkladanej napätiami a konfliktami v dôsledku ostrého zápasu medzi rôznymi individualizmami a egoizmami deti majú získavať nielen väčší zmysel pre spravodlivosť, ktorá jediná vedie ľudí k rešpektovaniu osobnej dôstojnosti každého človeka, ale - a ešte viac - zmysel pre pravú lásku, ktorá je úprimnou starostlivosťou a nezištnou službou iným, najmä chudobným a núdznym. Rodina je prvá a základná škola sociálnych čností. Ako spoločenstvo lásky objavuje v darovaní seba zákon, ktorý ju vedie a napomáha jej rast. Toto darovanie sa, ktoré podnecuje vzájomnú lásku manželov, sa kladie za vzor a normu i pre vzájomné darovanie sa, ktoré má vládnuť vo vzájomných vzťahoch medzi bratmi a sestrami, ako aj medzi rôznymi generáciami v ich rodinnom spolužití. Spoločenstvo a každodenná spoluúčasť na rodinnom živote vo chvíľach radosti i ťažkosti je tou najstabilnejšou a najúčinnejšou výchovnou metódou k aktívnemu, vedomému a úspešnému začleneniu sa detí do širšieho okruhu spoločnosti.
Výchova k láske, ako k sebadarovaniu sa, je tiež nepostrádateľným predpokladom pre rodičov povolaných na to, aby dali deťom jasnú a rozumnú pohlavnú výchovu. Vzhľadom na kultúru, ktorá ľudskú sexualitu z väčšej časti "vulgarizuje", pretože ju chápe a prežíva obmedzene a ochudobňuje ju tým, že ju spája výlučne so sebeckým telesným pôžitkom, musí sa výchovná služba rodičov pevne opierať o skutočne plnú osobnú sexuálnu kultúru. Sexualita je bohatstvom celej osobnosti - tela, citu i duše - a prejavuje svoj vnútorný význam tým, že vedie človeka k darovaniu sa v láske.
Pohlavná výchova, ktorá je prvotným právom a povinnosťou rodičov, má sa či už doma, alebo vo výchovných strediskách, ktoré si oni zvolia a kontrolujú, vždy diať pod ich starostlivým vedením. V tomto zmysle Cirkev zdôrazňuje zákon vzájomnej výpomoci, ktorým sa má škola riadiť, keď pomáha pri pohlavnej výchove, a to v rovnakom duchu ako rodičia.
V tejto súvislosti nemožno sa zrieknuť výchovy k čistote ako k čnosti, ktorá napomáha opravdivý rozvoj osoby k zrelosti, aby si vážila a rozvíjala "manželský význam" tela. Kresťanskí rodičia, ktorí rozoznávajú znamenia Božieho volania, dokonca majú venovať zvláštnu pozornosť a starostlivosť výchove k panenstvu ako k najvyššej forme toho sebadarovania, ktoré je aj vlastným zmyslom ľudskej sexuality.
Vzhľadom na úzky zväzok medzi sexuálnym rozmerom ľudskej osoby a jej etickými hodnotami výchova má viesť deti k chápaniu a hodnoteniu mravných predpisov ako nevyhnutnej a cennej záruky zodpovedného osobného rastu v tom, čo k ľudskej sexualite patrí.
Preto sa Cirkev rozhodne stavia proti takej forme sexuálnej výchovy, odtrhnutej od mravných zásad a tak často rozširovanej, ktorá v podstate nie je ničím iným ako prípravou na pôžitkárstvo a podnetom - už v rokoch nevinnosti - k strate vyrovnanosti, čím sa otvára cesta nerestiam.
Výchovné poslanie rodičov a sviatosť manželstva
38. Výchovné poslanie kresťanských rodičov, spočívajúce - ako sme už povedali - v ich účasti na Božom stvoriteľskom diele, má svoj nový a osobitný zdroj vo sviatosti manželstva, ktoré ich posväcuje pre skutočne kresťanskú výchovu detí. Povoláva ich k účasti na tej istej autorite a láske, akú má Boh Otec a Kristus, Dobrý Pastier, ako aj na materskej láske Cirkvi. Pritom ich obohacuje múdrosťou, radou, silou a všetkými ostatnými darmi Ducha Svätého, ktoré pomáhajú deťom v ich ľudskom a kresťanskom dozrievaní.
Zo sviatosti manželstva výchovná úloha rodičov dostáva dôstojnosť a povolanie na to, aby sa výchova stala pravou a skutočnou "službou" Cirkvi, ktorá slúži formovaniu jej členov. Výchovná služba kresťanských rodičov je taká vznešená a veľkolepá, že svätý Tomáš ju bez váhania prirovnal ku kňazskej službe, keď hovorí: "Sú takí, čo šíria a zachovávajú duchovný život len duchovnou službou, a to sa deje sviatosťou posvätenia kňazstva. Iní zasa telesnou i duchovnou službou, čo sa deje sviatosťou manželstva, v ktorom sa muž a žena spájajú na plodenie a výchovu potomstva na službu Bohu."101
Źivé a bdelé vedomie tohoto poslania, ktoré kresťanskí rodičia dostali so sviatosťou manželstva, im pomôže, aby sa službe vychovávať deti venovali pokojne a s dôverou voči Bohu, ktorý ich povoláva a posiela, aby v deťoch budovali Cirkev. Takto sa rodina pokrstených - ako domáca cirkev zhromaždená slovom a sviatosťou - súčasne stáva na spôsob veľkej Cirkvi učiteľkou a matkou.
Prvé skúsenosti o Cirkvi
39. Výchovné poslanie vyžaduje, aby kresťanskí rodičia poskytovali deťom, čo je nevyhnutné pre postupné dozrievanie ich osobnosti tak z kresťanského, ako aj z cirkevného hľadiska. Majú sa teda riadiť vyššie uvedenými výchovnými zásadami a usilovať sa deťom ukázať, k akým výškam ich môže priviesť viera a Kristova láska. Okrem toho vedomie, že Pán im zveril rast Božieho dieťaťa, Kristovho brata, chrámu Ducha Svätého a člena Cirkvi, pomôže kresťanským rodičom v ich úlohe posilňovať v dušiach detí dar Božej milosti.
Druhý vatikánsky koncil opisuje obsah kresťanskej výchovy týmito slovami: "Kresťanská výchova sa neusiluje jedine o tú zrelosť ľudskej osobnosti, o ktorej bola práve reč, ale sa usiluje najmä o to, aby si pokrstení, keď sa postupne zasväcujú do tajomstva spásy, boli čím ďalej tým viac vedomí daru viery, ktorého sa im dostalo; aby sa naučili klaňať Bohu Otcovi v duchu a pravde (porov. Jn 4,23), zvlášť liturgickými úkonmi, a priúčali sa správať vo svojom živote spravodlivo a naozaj sväto ako noví ľudia (porov. Ef 4,22-24), a tak dospeli v zrelého muža, k miere plného vzrastu Kristovho (porov. Ef 4,13) a pričinili sa o rast tajomného Tela. Okrem toho, vedomí svojho povolania, majú sa učiť vydávať svedectvo o nádeji, ktorú nosia v sebe (porov. 1Pt 3,15) a napomáhať stvárňovať svet v kresťanskom zmysle."102
Aj synoda, ktorá si osvojila a rozvinula koncilové učenie, predkladá výchovné poslanie kresťanskej rodiny ako skutočnú službu, ktorou sa hlása a šíri evanjelium, a tak sa sám rodinný život stáva cestou viery a určitým spôsobom aj úvodom do kresťanského života a školou nasledovania Krista. Ako napísal Pavol VI.: "V rodine, ktorá si je vedomá tejto úlohy, všetky jej zložky ohlasujú evanjelium a súčasne všetkým sa ono ohlasuje."103
Na základe výchovnej služby rodičia sú svedectvom svojho vlastného života pre svoje deti prvými hlásateľmi evanjelia. Okrem toho, ako sa s deťmi modlia, čítajú s nimi Božie slovo a postupným zasväcovaním do kresťanstva ich uvádzajú do tajomstva Kristovho tela, eucharistického i cirkevného, stávajú sa v plnom zmysle rodičmi, ktorí plodia nielen telesný život, ale aj ten, ktorý obnovou skrze Ducha pramení z Kristovho kríža a zmŕtvychvstania.
Aby kresťanskí rodičia mohli dôstojne plniť svoju výchovnú službu, synodálni Otcovia vyslovili želanie, aby sa zostavil vhodný text katechizmu pre rodiny, ktorý by bol jasný, stručný a každému ľahko zrozumiteľný. Preto naliehavo vyzývame biskupské konferencie, aby sa postarali o vydanie takéhoto katechizmu.
Vzťah k iným výchovným činiteľom
40. Rodina je síce prvé, ale nie jediné a výlučné výchovné spoločenstvo. Sám spoločenský, občiansky i cirkevný rozmer človeka vyžaduje, a k nej aj vedie, širšiu a usporiadanejšiu výchovu, ktorá má byť výsledkom dobre organizovanej spolupráce rôznych vychovávateľov. Všetci sú potrební, hoci každý z nich môže a má prispievať do výchovy v rámci svojej právomoci a podľa svojich schopností.104
Výchovná úloha kresťanskej rodiny zaujíma preto veľmi dôležité miesto v riadnej pastorácii, čo so sebou prináša i novú formu spolupráce medzi rodičmi a kresťanskými komunitami, medzi rôznymi výchovnými skupinami a duchovnými pastiermi. Pri obnove katolíckej školy sa musí zvláštna pozornosť venovať tak rodičom žiakov, ako aj vytvoreniu dokonalého spoločenstva vychovávateľov. Rodičom sa musí zaručiť absolútne právo voliť takú výchovu, ktorá zodpovedá ich náboženskej viere.
Štát a Cirkev majú povinnosť poskytovať rodinám všemožnú pomoc, aby mohli primeraným spôsobom plniť svoju výchovnú úlohu. Preto štát a Cirkev spolu majú zakladať a podporovať také inštitúcie a podujatia, aké rodiny právom vyžadujú, a poskytovať pomoc v tom, čo rodinám chýba. Preto všetci, čo v spoločnosti riadia školy, musia pamätať na to, že rodičia sú samým Bohom ustanovení za prvých a hlavných vychovávateľov detí a že toto právo im nemôže nik odňať.
Ako doplnok k tomuto právu pristupuje závažná povinnosť rodičov všemožne sa usilovať o srdečné a účinné styky s učiteľmi a riaditeľmi škôl.
Ak sa v školách vyučujú ideológie odporujúce kresťanskej viere, rodina spoločne s inými rodinami, pokiaľ možno vo forme rodičovských združení, má všetkými silami a rozvážne pomáhať mládeži, aby nestratila vieru. V takomto prípade rodina potrebuje osobitnú pomoc duchovných pastierov, ktorí nesmú zabúdať, že rodičia majú neodňateľné právo zverovať svoje deti cirkevnému spoločenstvu.
Mnohostranná služba na prospech života
41. Plodná manželská láska prejavuje rozličnými formami službu životu, z ktorých plodenie a výchova detí sú celkom bezprostredné, najvlastnejšie a ničím nenahraditeľné. V skutočnosti však každý prejav opravdivej lásky voči človeku dokazuje a zdokonaľuje duchovnú plodnosť rodiny, lebo je to prejav poslušnosti voči hlbokej vnútornej dynamike lásky, chápanej ako darovanie sa iným.
Z týchto dôvodov, ktoré pre všetkých majú plnú hodnotu a sú povzbudením, budú vychádzať najmä tí manželia, ktorí sú telesne neplodní.
Kresťanské rodiny, ktoré vo viere uznávajú všetkých ľudí za deti spoločného nebeského Otca, budú veľkodušne vychádzať v ústrety deťom iných rodín tým, že ich budú podporovať a milovať nie ako cudzie, ale ako členov jednej rodiny Božích detí. Takto budú môcť kresťanskí rodičia rozšíriť svoju lásku i za hranice telesných a pokrvných zväzkov tým, že budú pestovať zväzky, ktoré majú duchovné korene a rozvíjajú sa konkrétnou službou deťom iných rodín, často zbavených aj tých najpotrebnejších vecí.
Takýmto životom sa kresťanské rodiny stanú ochotnejšími prijímať za vlastné alebo ako zverené na výchovu tie deti, ktoré stratili rodičov alebo ktoré rodičia opustili. Ak takéto deti nájdu láskyplné teplo rodinného kozuba, môžu zakúsiť láskavé a prozreteľné Božie otcovstvo, prejavené kresťanskými rodičmi, a tak rásť vyrovnane a s dôverou k životu. Tak bude potom obohatená celá rodina duchovnými hodnotami širšieho bratstva.
Rodinná plodnosť má mať svoju neprestajnú "tvorivú silu", čiže onen obdivuhodný plod Božieho Ducha, ktorý otvára vnútorné oči srdca, aby mohli spozorovať nové potreby a utrpenia našej spoločnosti, a ktorý vlieva odvahu ich prijať a na ne odpovedať. Pokiaľ ide o toto, pred rodinami sa otvára rozsiahle pole činnosti, lebo ešte väčšie obavy než opustenosť detí budí dnes iný jav, totiž spoločenské a kultúrne vylúčenie, ktoré tak bolestne dolieha na starých, chorých, telesne alebo duševne postihnutých ľudí, na toxikomanov, bývalých väzňov atď.
Takto sa bezhranične rozširuje obzor otcovstva a materstva kresťanských rodín. Tieto a iné naliehavé potreby našich čias sú výzvou pre ich duchovne plodnú lásku. S rodinami a ich prostredníctvom sa Pán Ježiš aj naďalej zľutúva nad zástupmi.

III. ÚČASŤ RODINY NA ROZVOJI SPOLOČNOSTI
Rodina je prvá a živá bunka spoločnosti
42. "Keďže Pôvodca všetkého ustanovil manželský zväzok za počiatok a základ ľudskej spoločnosti,... rodina sa stala základnou živou bunkou spoločnosti."105
Rodina je so spoločnosťou životne a organicky zviazaná, pretože tvorí jej základ a ustavične ju živí svojou službou životu. Z rodiny totiž vychádzajú občania a v rodine nachádzajú prvú školu tých sociálnych čností, ktoré sú dušou života a rozvoja samej spoločnosti.
Takto rodina svojou povahou a povolaním, vzdialená od toho, aby sa uzatvárala sama do seba, otvára sa iným rodinám a spoločnosti, lebo berie na seba sociálnu úlohu.
Rodinný život ako prežívanie spoločenstva a spoluúčasti
43. Prežívanie spoločenstva a spoluúčasti, ktoré má byť charakteristickou črtou každodenného rodinného života, je jej prvým a základným prínosom pre spoločnosť.
Na vzťahy medzi členmi rodinného spoločenstva pôsobí a riadi ich "zákon nezištnosti", ktorý tým, že rešpektuje a podporuje vo všetkých i v každom osobitne osobnú dôstojnosť ako jedinú cennú hodnotu, robí pohostinnosť, stretnutia a rozhovory srdečnými, ochotu nezištnou, službu veľkodušnou a duchovné vzťahy hlbokými.
Úsilie o opravdivé a zrelé spoločenstvo osôb v rodine sa stáva prvou a nenahraditeľnou školou zmyslu pre spoločnosť, príkladom a podnetom pre širšie spoločenské vzťahy na základe vzájomného rešpektovania, spravodlivosti, dialógu a lásky.
Takýmto spôsobom sa, ako už pripomenuli synodálni Otcovia, stáva rodina domovom a najúčinnejším nástrojom, ktorý spoločnosť robí ľudskejšou a vtláča jej osobný ráz. Jedinečným a účinným spôsobom prispieva pri budovaní sveta tým, že umožňuje žiť skutočne ľudský život, no najmä tým, že stráži a sprostredkúva čnosti a "význačné hodnoty". V rodine sa, ako píše Druhý vatikánsky koncil, "stretávajú rozličné generácie a vzájomne si pomáhajú osvojiť si plnšiu múdrosť, ako aj zlaďovať osobné práva s ostatnými požiadavkami spoločenského života."106
Z toho vyplýva, že vzhľadom na takú spoločnosť, ktorej hrozí nebezpečenstvo stratiť citlivosť pre osoby a ktorá sa stáva zhlukom davu, čím stráca charakter ľudskosti, a škodlivými účinkami ženie ľudí do toľkých foriem "úniku", ako sú napríklad alkoholizmus, drogy a sám terorizmus, rodina vlastní a šíri aj dnes ohromnú silu, schopnú vytrhnúť človeka z anonimity, udržať v ňom povedomie jeho osobnej dôstojnosti, obohatiť ho hlbokým ľudským cítením a aktívne ho včleniť ako jedinečnú a neopakovateľnú bytosť do tkaniva spoločnosti.
Spoločenská a politická úloha rodiny
44. Spoločenská úloha rodiny sa nevyčerpáva len plodením potomstva a jeho výchovou, hoci je to jej prvá a nenahraditeľná forma, ktorou sa prejavuje.
Rodiny, či už jednotlivé alebo združené, sa preto môžu a majú venovať rôznym sociálnym službám, najmä na prospech chudobných a vôbec všetkých osôb a prípadov, ktoré sú mimo dosahu verejných orgánov sociálneho zabezpečenia.
Sociálny prínos rodín má svoj osobitný ráz, ktorý treba lepšie poznať a rozhodnejšie podporovať, predovšetkým počas dorastania detí, do čoho, podľa možností, treba zapojiť všetkých členov rodiny.107
Zvlášť treba zdôrazniť stále rastúci význam pohostinnosti v našej spoločnosti, a to vo všetkých jej formách: od otvorenia vlastného domu či skôr brány vlastného srdca pred prosbami bratov, až po konkrétne úsilie zaistiť každej rodine vlastný príbytok ako prirodzené prostredie, ktoré ju udržuje a umožňuje jej rásť. Predovšetkým kresťanská rodina je povolaná na to, aby prijala Apoštolovo upozornenie: "Buďte vždy pohostinní!"108 a aby podľa Kristovho príkladu a účastná na jeho láske pomáhala núdznym bratom. "A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu."109
Sociálna úloha rodín sa má prejavovať aj vo forme politickej činnosti. Rodiny sa majú ako prvé zasadzovať o to, aby štátne zákony a inštitúcie nielen neurážali, ale pozitívne podporovali a chránili práva a povinnosti rodiny. V tomto zmysle si rodiny majú čoraz viac uvedomovať, že "hrajú hlavnú úlohu" v "rodinnej politike" a majú brať na seba zodpovednosť za pretvorenie spoločnosti. Inak sa stanú prvými obeťami toho zla, na ktoré sa s ľahostajnosťou dívali. Výzva Druhého vatikánskeho koncilu, aby sa skoncovalo s individualistickou etikou, platí aj pre rodinu ako takú.110
Spoločnosť v službe rodiny
45. Tak ako úzky vzťah medzi rodinou a spoločnosťou vyžaduje od rodiny, aby sa otvárala smerom k spoločnosti a mala účasť na jej živote a rozvoji, rovnako tento vzťah ukladá spoločnosti, aby sa nikdy nespreneverila svojej základnej úlohe, ktorou je rešpektovať a povznášať rodinu.
Úlohy rodiny a spoločnosti sa pri obrane a pri povznášaní dobra všetkých ľudí vôbec, i každého človeka osobitne, iste navzájom dopĺňajú. Ale spoločnosť - a ešte viac štát - majú uznať, že rodina je "spoločenstvo s vlastnými a základnými právami",111 a preto v ich vzťahoch k rodine ich viaže povinnosť riadiť sa zásadou vzájomnej podpory.
V duchu tejto zásady štát nemôže a ani nesmie oberať rodiny o tie úlohy, ktoré ony samy môžu dobre plniť jednotlivo alebo v slobodnom združení s inými. Naopak, štát má podporovať a domáhať sa zodpovednej iniciatívy rodín. Verejná moc má byť presvedčená, že rodina je nepostrádateľnou a neodcudziteľnou hodnotou občianskej spoločnosti, a preto sa má všemožne usilovať poskytnúť rodinám hospodársku, sociálnu, výchovnú, politickú a kultúrnu pomoc, ktorú potrebujú na zodpovedné plnenie všetkých svojich úloh.
Charta práv rodiny
46. Ideál vzájomnej podpory a úsilie o spoločný rozvoj rodiny i spoločnosti často naráža, a to dosť tvrdo, na skutočnosť, že rodina a spoločnosť sú od seba odtrhnuté, ba dokonca majú medzi sebou konflikty.
V skutočnosti, ako to synoda stále vyhlasuje, situácia rodín v mnohých krajinách je problematická, ba priamo hodná odsúdenia. Inštitúcie a zákony nespravodlivo odmietajú brať ohľad na neodňateľné práva rodiny a samej ľudskej osoby a spoločnosť nielenže neslúži rodine, ale ešte aj násilne útočí na jej vlastné hodnoty a základné požiadavky. Takto sa rodina, ktorá je podľa Božieho plánu základnou bunkou spoločnosti a subjektom práv i povinností skôr ako štát a ktorákoľvek iná spoločnosť, nakoniec stáva obeťou spoločnosti, jej ťarbavosti a pomalosti pri poskytovaní pomoci a ešte viac jej zrejmých nespravodlivostí.
Preto Cirkev verejne a dôrazne bráni práva rodiny pred svojvoľnými zásahami spoločnosti a štátu, ktoré nemožno trpieť. Synodálni otcovia pripomenuli okrem iných zvlášť tieto práva rodiny:
- "Źiť a rásť ako rodina. To znamená právo každého človeka, aj chudobného, založiť si rodinu a mať primerané prostriedky na jej udržovanie.
- Právo na zodpovedné odovzdávanie života a výchovu detí.
- Právo na intímny ráz manželského a rodinného života.
- Právo na stabilnosť manželského zväzku a stavu.
- Právo vychovávať deti podľa vlastných tradícií a náboženských i kultúrnych hodnôt pomocou potrebných prostriedkov a inštitúcií.
- Právo na fyzické, sociálne, politické a hospodárske zabezpečenie, najmä pokiaľ ide o chudobných a chorých.
- Právo na primeraný príbytok pre dôstojný rodinný život.
- Právo prejavu a zastúpenia pred hospodárskymi sociálnymi a kultúrnymi verejnými úradmi, aj nižšími, a to priamo, alebo pomocou združení.
- Právo združovať sa s inými rodinami a inštitúciami na primerané a starostlivé plnenie vlastnej úlohy.
- Právo chrániť neplnoletých pomocou vhodných inštitúcií a zákonov pred škodlivými drogami, pornografiou, alkoholizmom atď.
- Právo na slušnú rekreáciu, ktorá by podporovala aj rodinné hodnoty.
- Právo starých osôb na dôstojný život a dôstojnú smrť.
- Právo vysťahovať sa z vlasti ako rodiny za hľadaním lepšieho života."112
Svätá Stolica, vyhovujúc dôstojnej žiadosti synody, sa postará o to, aby tieto návrhy starostlivo zvážila a aby sa vypracovala "Charta práv rodiny", ktorá sa potom predloží príslušným úradom a verejným autoritám.
Milosť a zodpovednosť kresťanskej rodiny
47. Sociálna úloha, ktorá je vlastná každej rodine, stáva sa pre kresťanskú rodinu, ktorá je založená na sviatosti manželstva, novou a pôvodnou úlohou. Nakoľko táto sviatosť zahrňuje v sebe ľudskú skutočnosť manželskej lásky vo všetkých jej prejavoch, uschopňuje a zaväzuje kresťanských manželov a rodičov žiť svoje laické povolanie, a tak "hľadať Božie kráľovstvo tým, že sa zapodievajú časnými záležitosťami a usporadujú ich podľa Boha".113
Sociálna a politická úloha patrí k tomu kráľovskému poslaniu či službe, na ktorej majú kresťanskí manželia účasť na základe sviatosti manželstva. S týmto poslaním dostávajú príkaz, ktorému sa nemôžu vyhnúť, a aj milosť, ktorá ich podopiera a podnecuje.
Tak je kresťanská rodina povolaná na to, aby pred všetkými vydávala svedectvo nezištnej starostlivosti o sociálne otázky najmä tým, že bude dávať "prednostné právo" chudobným a spoločnosťou odvrhnutým. Osobitnou láskou ku všetkým chudobným kresťanská rodina rastie v nasledovaní Krista; a preto má mať na srdci starosť najmä o hladných, núdznych, starých, chorých, otrokov drog a siroty.
Za nový medzinárodný poriadok
48. Vzhľadom na celosvetový rozmer sociálnych otázok rodina vidí, že sa jej úloha starať sa o rozvoj spoločnosti celkom novým spôsobom rozširuje. Ide tu aj o jej spoluprácu na novom medzinárodnom poriadku, lebo za predpokladu celosvetovej solidárnosti je možné riešiť a vyriešiť nesmierne a dramatické problémy spravodlivosti vo svete, slobody národov a mieru pre celé ľudstvo.
Duchovné spoločenstvo kresťanských rodín zakorenené v spoločnej viere a nádeji a oduševňované láskou vytvára také vnútorné sily, ktoré plodia, rozširujú a rozvíjajú spravodlivosť, vzájomné zmierenie, bratstvo a pokoj medzi ľuďmi.
Preto aj kresťanská rodina ako "malá cirkev" je povolaná na spôsob "veľkej Cirkvi", aby bola pre svet znamením jednoty a vykonávala svoju prorockú úlohu tým, že bude vydávať svedectvo o Kristovom kráľovstve a pokoji, ku ktorému smeruje celý svet.
Kresťanské rodiny budú môcť plniť túto úlohu, jednak svojou výchovnou činnosťou, tým, že dávajú deťom vzor života založeného na hodnotách pravdy, slobody, spravodlivosti a lásky, ďalej aktívnym a zodpovedným úsilím o skutočne ľudský rast spoločnosti a jej inštitúcií a napokon tým, že budú rozličným spôsobom podporovať tie združenia, ktoré sa zvlášť zaoberajú otázkami medzinárodného poriadku.

IV. ÚČASŤ RODINY NA ŹIVOTE A POSLANÍ CIRKVI
Rodina v tajomstve Cirkvi
49. Medzi základné úlohy kresťanskej rodiny patrí aj služba v Cirkvi. Rodina je postavená do služieb Božieho kráľovstva v priebehu dejín, a to účasťou na živote a poslaní Cirkvi.
Aby sme lepšie pochopili základy, obsah a vlastnosti tejto účasti, treba dôkladne rozobrať mnohoraké a hlboké putá, ktoré navzájom spájajú Cirkev a kresťanskú rodinu, a z rodiny robia akúsi "miniatúrnu cirkev" (domácu cirkev),114 a tým jej dávajú silu, aby svojím spôsobom bola živým obrazom a historickým sprítomnením samého tajomstva Cirkvi.
Matka Cirkev tým, že plní spásonosné poslanie, ktoré jej uložil Pán, rodí, vychováva a zveľaďuje kresťanskú rodinu. Cirkev hlásaním Božieho slova zjavuje kresťanskej rodine jej pravú totožnosť, čiže to, čím je a čím má byť podľa Pánovho plánu. Slávením sviatostí Cirkev obohacuje a posilňuje kresťanskú rodinu Kristovou milosťou, aby sa posväcovala na slávu Otca. Neprestajným hlásaním nového prikázania lásky Cirkev oživuje a vedie kresťanskú rodinu do služieb lásky, aby životom obnovovala tú sebaobetavú lásku, ktorou Ježiš Kristus miluje ľudstvo.
Kresťanská rodina je zo svojej strany začlenená do tajomstva Cirkvi v takej miere, že sa svojím spôsobom stáva účastnou na jej spásonosnom poslaní: kresťanskí manželia a rodičia mocou sviatosti manželstva "majú v Božom ľude zvláštny dar pre svoj životný stav a údel".115 Preto nielen "prijímajú" Kristovu lásku, keď sa stávajú "spaseným" spoločenstvom, ale sú aj povolaní aby tú istú Kristovu lásku "odovzdávali" svojim bratom, a tak sa stali "spoločenstvom prinášajúcim spásu". Takto kresťanská rodina ako plod a znamenie nadprirodzenej plodnosti Cirkvi symbolizuje, vydáva svedectvo a má účasť na materstve Cirkvi.
Vlastné a pôvodné cirkevné povolanie
50. Kresťanská rodina je povolaná na to, aby sa činne a vedome zúčastňovala na poslaní Cirkvi, a to vlastným a originálnym spôsobom, že sa totiž sama svojím bytím a konaním ako intímne spoločenstvo života a lásky stavia do služieb Cirkvi a spoločnosti.
Ak je kresťanská rodina spoločenstvom, ktorého spojivá obnovuje Kristus vierou a sviatosťami, potom má mať účasť na poslaní Cirkvi ako spoločenstvo: manželia ako manželský pár, rodičia a deti ako rodina majú preukazovať svoje služby Cirkvi a svetu. Vo viere majú byť "jedno srdce a jedna duša",117 a to spoločným apoštolským duchom, ktorý ich podnecuje, a spoločným úsilím, ktoré ich stmeľuje skutkami služby pre cirkevné a občianske spoločenstvo.
Okrem toho kresťanská rodina buduje Božie kráľovstvo v dejinách tými každodennými vecami, ktoré sa dotýkajú a vytvárajú podmienky jej života. A tak v manželskej a rodinnej láske, prežívanej vo svojej mimoriadnej bohatosti hodnôt a požiadaviek plnosti, jedinečnosti, vernosti a plodnosti,118 sa prejavuje a uskutočňuje účasť kresťanskej rodiny na prorockom, kňazskom a kráľovskom poslaní Ježiša Krista a jeho Cirkvi. Láska a život sú teda jadrom spásonosného poslania kresťanskej rodiny v Cirkvi a pre Cirkev.
Druhý vatikánsky koncil to pripomína, keď píše: "Rodina nech sa veľkodušne delí o svoje duchovné bohatstvo aj s inými rodinami. Takto kresťanská rodina keďže má svoj pôvod v manželstve, ktoré je obrazom zmluvy lásky medzi Kristom a Cirkvou a účasťou na nej, má všetkým dávať najavo živú prítomnosť Spasiteľa vo svete a pravú povahu Cirkvi, jednak láskou, veľkodušnou plodnosťou, jednotou a vernosťou manželov a jednak láskyplnou spoluprácou všetkých svojich členov."119
Keď sme takto položili základy účasti kresťanskej rodiny na cirkevnom poslaní, zostáva ešte osvetliť jej obsah v trojitom a zároveň jedinom spojení s Ježišom Kristom ako Prorokom, Kňazom a Kráľom, a tak predstaviť kresťanskú rodinu ako 1. veriace a evanjelizujúce spoločenstvo, 2. spoločenstvo v dialógu s Bohom a 3. spoločenstvo v službách človeka.

1. KRESŤANSKÁ RODINA AKO VERIACE A EVANJELIZUJÚCE SPOLOČENSTVO
Vierou sa objasňuje a obdivuje Boží plán o rodine
51. Kresťanská rodina účasťou na živote a poslaní Cirkvi, ktorá nábožne počúva Božie slovo a s pevnou dôverou ho hlása,120 plní svoju prorockú úlohu tým, že prijíma a hlása Božie slovo. Tak sa deň čo deň stále viac stáva veriacim a evanjelizujúcim spoločenstvom.
Aj od kresťanských manželov a rodičov sa vyžaduje poslušnosť viere.121 Sú povolaní, aby prijímali Pánovo slovo, ktoré im zjavuje úžasnú novotu - radostnú zvesť - ich manželského a rodinného života, ktorý sa vďaka Kristovi stal svätým a posväcujúcim. Len vo viere môžu totiž objaviť a obdivovať s radostnou vďačnosťou dôstojnosť, na ktorú Boh povýšil manželstvo a rodinu, keď ju urobil znakom a miestom zmluvy lásky medzi Bohom a ľuďmi, medzi Ježišom Kristom a Cirkvou, jeho nevestou.
Už sama príprava na manželstvo je istou cestou viery. Je vynikajúcou príležitosťou, aby snúbenci znova objavili a hlbšie pochopili vieru, ktorú prijali v krste a kresťanskou výchovou sa v nej utužili. Takto spoznávajú a slobodne prijímajú povolanie na to, aby životom v manželskom stave uskutočňovali nasledovanie Krista a konali službu Božiemu kráľovstvu.
Význačným okamihom spoločného vyznania viery snúbencov je slávenie sviatosti manželstva, ktoré už svojou vnútornou povahou je v Cirkvi hlásaním radostnej zvesti o manželskej láske. Je to Božie slovo, ktoré "zjavuje" a "uskutočňuje" múdry a láskyplný Boží plán o manželoch, ktorí majú tajomnú a opravdivú účasť na samej Božej láske k ľudstvu. Ak slávenie sviatostného manželstva je samo v sebe hlásaním Božieho slova, potom pre všetkých, čo sa na ňom zúčastňujú (aj keď z rozdielnych dôvodov, buď ako hlavné osoby, alebo ako účastníci), má byť vyznaním viery, ktoré vyslovuje spoločenstvo veriacich v Cirkvi a s Cirkvou.
Toto vyznanie viery má sa predĺžiť na celý čas manželského a rodinného života. Boh totiž, ktorý povolal snúbencov "do manželstva", povoláva ich aj ďalej "v manželstve".122 Boh v skutkoch a cez skutky, otázky, ťažkosti a udalosti každodenného života prichádza k nim a ukazuje a predkladá konkrétne "požiadavky" ich účasti na Kristovej láske k Cirkvi v osobitnej - rodinnej, sociálnej a cirkevnej - situácii, v ktorej sa nachádzajú.
Manželské a rodinné spoločenstvo má "spoločne" objavovať Boží plán a plniť ho, a to samým ľudským prežívaním lásky, ktorá sa v Kristovom Duchu prejavuje medzi manželmi a medzi rodičmi a deťmi.
Preto tak ako veľkú Cirkev, aj malú domácu cirkev treba stále a dôkladne evanjelizovať. Odtiaľ pramení aj jej povinnosť nepretržitej výchovy vo viere.
Poslanie kresťanskej rodiny hlásať evanjelium
52. Kresťanská rodina sa stáva spoločenstvom hlásajúcim evanjelium v takej miere, v akej sama prijíma evanjelium a dozrieva vo viere. Počujme znova Pavla VI.: "Rodina sa má stať práve tak ako Cirkev prostredím, v ktorom sa evanjelium uplatňuje a z ktorého vyžaruje. Preto v rodine, ktorá si je vedomá tejto úlohy, všetky jej zložky ohlasujú evanjelium a súčasne všetkým sa ono ohlasuje. Rodičia nielenže učia svoje deti evanjelium, ale aj na nich môžu zo strany detí pôsobiť vplyvy života podľa evanjelia. Takáto rodina sa stáva hlásateľkou evanjelia aj mnohým iným rodinám a v celom svojom životnom prostredí."123
Synoda, ktorá prevzala moju výzvu vyhlásenú v Pueble, znova vyhlásila, že budúcnosť evanjelizácie závisí v značnej miere od domácej cirkvi.124 Toto apoštolské poslanie rodiny má svoje korene v krste a milosťou plynúcou zo sviatosti manželstva získava silu na odovzdávanie viery, na posväcovanie a na premenu súčasnej spoločnosti podľa Božieho plánu.
Kresťanská rodina má najmä dnes osobitné poslanie stať sa svedkom Kristovej veľkonočnej zmluvy, a to neprestajným vyžarovaním radosti prúdiacej z lásky a z neotrasiteľnej nádeje, ktorých opravdivosť má dosvedčovať, že "Kresťanská rodina mohutne ohlasuje súčasné čnosti Božieho kráľovstva, ako aj nádej na blažený život."125
Absolútna potreba rodinnej katechézy sa zvlášť silno prejavuje v určitých situáciách, s ktorými sa Cirkev, žiaľ, na rôznych miestach stretáva: "Tam, kde protináboženské zákony prekážajú výchovu vo viere, kde šíriaca sa nevera alebo takzvaný sekularizmus prakticky znemožňuje pravý náboženský rast, tam táto domáca cirkev zostáva jediným miestom, kde deti a mládež môžu dostávať opravdivú katechézu."126
Cirkevná služba
53. Služba hlásať evanjelium je vlastnou povinnosťou kresťanských rodičov a ničím ju nemožno nahradiť. Nadobúda typické znaky rodinného života, pretkaného láskou, jednoduchosťou, konkrétnosťou a každodenným svedectvom.127
Rodina má formovať deti pre život tak, aby každé z nich vedelo dokonale plniť svoju úlohu podľa povolania, aké sa mu od Boha dostalo. Rodina je otvorená transcendentným hodnotám, ktorá s radosťou slúži bratom, ktorá s veľkodušnou vernosťou plní svoje úlohy a uvedomuje si svoju každodennú účasť na tajomstve Kristovho slávneho kríža, stáva sa tiež prvým a najlepším seminárom pre život zasvätený Božiemu kráľovstvu.
Evanjelizačná a katechetická služba rodičov má sprevádzať život detí aj v rokoch ich mladosti a dospievania, keď, ako sa to často stáva, kritizujú alebo priamo odmietajú kresťanskú vieru prijatú v prvých rokoch svojho života. Rovnako ako v Cirkvi je hlásanie evanjelia vždy spojené s utrpením apoštola, tak aj v kresťanskej rodine rodičia majú s odvahou a s veľkou duševnou vyrovnanosťou znášať ťažkosti, na ktoré ich apoštolát evanjelizovania naráža niekedy u samých detí.
Neslobodno zabúdať, že služba, ktorú konajú kresťanskí rodičia a manželia v prospech evanjelia, je svojou povahou cirkevnou službou a prebieha v spojitosti s celou Cirkvou ako spoločenstvom, ktoré evanjelium prijíma a hlása. Evanjelizačná a katechetická služba domácej cirkvi, nakoľko vyviera a tkvie v jedinom poslaní Cirkvi a je zameraná na budovanie jediného Kristovho tela,128 musí byť stále úzko spojená a musí byť vedome zladená so všetkými ostatnými evanjelizačnými a katechetickými službami, ktoré jestvujú v cirkevnom spoločenstve, tak v diecéznom, ako aj vo farskom.
Hlásanie evanjelia všetkému stvoreniu
54. Vlastným poľom evanjelizácie, vnútorne oživovanej misionárskym elánom a horlivosťou, je celý svet bez hraníc. Je to odpoveď na výslovný a nepochybný Kristov príkaz: "Choďte do celého sveta, hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu."129
Aj viera a evanjelizačné poslanie kresťanskej rodiny vlastnia tento katolícky, misionársky impulz. Sviatosť manželstva, ktorá obnovuje a znova predkladá úlohu brániť a šíriť vieru, tkvejúcu svojimi koreňmi vo sviatostiach krstu a birmovania,130 robí z kresťanských manželov a rodičov Kristových svedkov "až po samý kraj zeme",131 pravých a skutočných "misionárov" lásky a života.
Určitá forma misionárskej činnosti môže sa rozvíjať už vnútri samej rodiny. Deje sa to vtedy, keď niektorému z jej členov chýba viera, alebo keď ju nevyzná dôsledne. V takom prípade ostatní mu majú poskytovať svedectvo viery, potvrdzované vlastným životom, ktoré by ho podnecovalo a podopieralo na jeho ceste k úplnému prilipnutiu ku Kristovi Spasiteľovi.132
Domáca cirkev, oživovaná misionárskym duchom vo svojom vnútri, je povolaná stať sa žiarivým znakom Kristovej prítomnosti a lásky i pre "vzdialených", pre rodiny neveriacich i pre samé kresťanské rodiny, ktoré už nežijú dôsledne podľa svojej viery. Je povolaná, aby "svojím príkladom a svedectvom" osvetľovala "tých, čo hľadajú pravdu".133
Ako v začiatkoch Cirkvi Akvila a Priscila vystupovali ako misionárska dvojica,134 tak aj dnes Cirkev dokazuje svoju stálu sviežosť a neprestajný rozkvet prítomnosťou kresťanských manželov a rodín, čo idú aspoň na určitý čas do misijných oblastí hlásať evanjelium a slúžiť ľuďom s láskou Ježiša Krista.
Kresťanské rodiny napomáhajú misionárske úsilie Cirkvi osobitným spôsobom, keď pestujú vo svojich synoch a dcérach misionárske povolanie, a všeobecne, keď sa svojou výchovnou činnosťou usilujú "od útleho veku privádzať svoje deti k poznaniu Božej lásky voči všetkým ľuďom".136

2. KRESŤANSKÁ RODINA AKO SPOLOČENSTVO V DIALÓGU S BOHOM
Rodinná svätyňa Cirkvi
55. Hlásanie evanjelia a jeho prijímanie vo viere dosahuje plnosť v slávení sviatostí. Cirkev, veriace a evanjelizujúce spoločenstvo, je súčasne kňazským ľudom, ktorý má dôstojnosť a účasť na moci Krista, najvyššieho Veľkňaza Novej a večnej zmluvy.137
Do Cirkvi ako kňazského ľudu je zapojená aj kresťanská rodina. Cez sviatosť manželstva, v ktorej má svoj základ a z ktorej čerpá potravu, ju ustavične Pán Ježiš oživuje i povoláva a zaväzuje k dialógu s Bohom prostredníctvom sviatostného života, obetovaním svojej vlastnej existencie a modlitbou.
Taká je kňazská úloha, ktorú kresťanská rodina môže a má plniť v úzkom spojení s celou Cirkvou vo všetkých každodenných udalostiach manželského a rodinného života. Takto je kresťanská rodina povolaná posväcovať seba, cirkevné spoločenstvo a svet.
Manželstvo ako sviatosť vzájomného posväcovania a liturgický úkon
56. Vlastným zdrojom a jedinečným prostriedkom posväcovania sa pre manželov a kresťanskú rodinu je sviatosť manželstva, ktorá posväcujúcu milosť krstu obnovuje a rozmnožuje. V sile tajomstva smrti a zmŕtvychvstania Krista, do ktorého kresťanské manželstvo ľudí znova ponára, manželská láska sa očisťuje a posväcuje: "Túto lásku Pán uznal za dobré ozdraviť, zdokonaliť a zošľachtiť osobitným darom milosti a lásky."138
Dar Ježiša Krista sa nevyčerpáva slávením sviatosti manželstva, ale sprevádza manželov počas celého ich života. Výslovne to pripomína Druhý vatikánsky koncil, keď hovorí, že Ježiš Kristus "zostáva ďalej s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a seba samého obetoval za ňu... Preto sa kresťanskí manželia posilňujú a sťaby zasväcujú osobitnou sviatosťou, aby dôstojne plnili povinnosti svojho stavu. Jej pôsobením konajú svoje manželské a rodinné poslanie, naplnení duchom Kristovým, ktorý preniká celý ich život vierou, nádejou a láskou, a tak napredujú čím ďalej tým viac vo svojej vlastnej dokonalosti a vzájomnom posväcovaní, a teda aj v spoločnej oslave Boha."139
Všeobecné povolanie ku svätosti platí aj pre kresťanských manželov a rodičov. Pre nich je ono spresnené sviatostným uzavretím manželstva a prenáša sa konkrétne do skutočnosti, ktorá je vlastná manželskému a rodinnému životu.140 Odtiaľ vyplýva milosť a požiadavka opravdivej a hlbokej manželskej i rodinnej spirituality, ktorá má čerpať dôvody zo stvorenia, zo zmluvy Boha s ľuďmi, z kríža, zmŕtvychvstania a znaku, na ktoré sa synoda niekoľkokrát odvolávala.
Kresťanské manželstvo, podobne ako všetky sviatosti ktoré "majú za cieľ posväcovať človeka, budovať Kristovo telo a konečne vzdávať úctu Bohu",141 je samo v sebe liturgickým aktom oslavy Boha v Ježišovi Kristovi a v Cirkvi. Prijatím tejto sviatosti kresťanskí manželia vyznávajú svoju vďačnosť Bohu za jeho cenný dar, ktorý dostali, aby mohli vo svojom manželskom a rodinnom živote znovu prežívať samu Božiu lásku ku všetkým ľuďom a lásku Pána Ježiša k Cirkvi, svojej Neveste.
A ako z tejto sviatosti plynie pre manželov dar a povinnosť každodenne prežívať posvätenie, ktoré dostali, tak z tej istej sviatosti prýšti aj milosť a mravný záväzok pretvárať celý život na trvalé "duchovné obety".142 Aj na kresťanských manželov a rodičov najmä v pozemských a časných skutočnostiach, ktoré sú pre nich charakteristické, vzťahujú sa slová Koncilu: "A tak i laici tým, že si ako ctitelia Boha všade bezúhonne počínajú, zasväcujú mu sám svet."143
Manželstvo a Eucharistia
57. Úloha kresťanskej rodiny posväcovať sa má prvý koreň v krste a najvyššie vyjadrenie v Eucharistii, s ktorou sa kresťanské manželstvo vnútorne spája. Druhý vatikánsky koncil vyzdvihuje osobitný vzťah, ktorý jestvuje medzi manželstvom a Eucharistiou, keď prikazuje, aby sa "manželstvo slávilo spravidla vo svätej omši".144 Je veľmi potrebné znova odkryť a prehĺbiť tento vzťah, ak chceme pochopiť a naozaj prežívať milosti a záväzky manželstva a kresťanskej rodiny.
Vlastným zdrojom kresťanského manželstva je Eucharistia. Veď eucharistická obeta sprítomňuje zmluvu lásky Krista s Cirkvou, nakoľko bola spečatená jeho krvou na kríži.145 A v tejto obete Novej a večnej zmluvy nachádzajú manželia prameň, z ktorého vyviera, vnútorne sa stvárňuje a trvale oživuje ich manželský zväzok. Nakoľko je sprítomnením obety lásky Krista k Cirkvi, je Eucharistia prameňom lásky. V eucharistickom dare lásky nachádza kresťanská rodina základ a akoby dušu svojho "spoločenstva" a svojho "poslania"; eucharistický chlieb vytvára z rozličných údov rodinného spoločenstva jediné telo, ktoré je prejavením a účasťou na plnšej jednote Cirkvi. Účasť na Kristovom tele, ktoré "sa obetuje", a na krvi, ktorá "sa vylieva", stáva sa nevyčerpateľným prameňom misijnej a apoštolskej činnosti pre kresťanskú rodinu.
Sviatosť obrátenia a zmierenia
58. Nevyhnutnou a trvalou súčasťou úlohy posväcovania sa v kresťanskej rodine je prijatie evanjeliovej výzvy na obrátenie, určenej všetkým kresťanom, ktorí nezostávajú vždy verní onej "novosti" krstu, ktorým sa stali "svätými". Ani kresťanská rodina nežije vždy dôsledne podľa zákona milosti a krstnej svätosti, ktorú znova hlása i sviatosť manželstva.
Pokánie a vzájomné odpúšťanie vnútri kresťanskej rodiny, ktoré sú také časté v každodennom živote, nachádzajú sviatostné zvýraznenie v kresťanskom pokání. Pokiaľ ide o manželov, Pavol VI. napísal v encyklike Humanae vitae: "Ak sa dosiaľ nevymanili z hriechov, nech neklesajú na mysli, ale nech sa pokorne a vytrvalo utiekajú k Božiemu milosrdenstvu, ktoré tak štedro udeľuje sviatosť pokánia."146
Táto sviatosť má osobitný vplyv na rodinný život. Manželia a všetci členovia rodiny tým, že si vierou uvedomujú, ako hriech protirečí nielen zmluve s Bohom, ale aj ich manželskej zmluve a rodinnému spoločenstvu, sú vedení k stretnutiu s Bohom, "ktorý je bohatý na milosrdenstvo",147 a tým, že ich zahrňuje svojou láskou mocnejšou ako hriech,148 obnovuje a zdokonaľuje manželskú zmluvu a rodinné spoločenstvo.
Rodinná modlitba
59. Cirkev sa modlí za kresťanskú rodinu a vychováva ju, aby žila veľkodušne a dôsledne podľa kňazského daru a poslania, čo prijala od Krista Veľkňaza. Krstné kňazstvo veriacich, prežívané vo sviatostnom manželstve, je v skutočnosti pre manželov a rodinu základom povolania a poslania, v duchu ktorého sa každodenný život manželov a rodiny pretvára na "duchovnú obetu Bohu príjemnú skrze Ježiša Krista".149 Uskutočňuje sa to nielen slávením Eucharistie a iných sviatostí a obetovaním seba samých na slávu Božiu, ale aj obvyklou modlitbou, modlitbou ako dialógom s Otcom skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom.
Rodinná modlitba má svoje charakteristické znaky. Je to spoločná modlitba manžela a manželky, rodičov a detí. Spoločenstvo v modlitbe je súčasne plodom a požiadavkou onoho spoločenstva, ktoré sa utvorilo sviatosťou krstu a manželstva. Najmä na členov kresťanskej rodiny sa môžu vzťahovať slová, ktorými Pán Ježiš sľubuje svoju prítomnosť: "A zasa vám hovorím: ?Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi?."150
Svojským obsahom takejto rodinnej modlitby je sám rodinný život, ktorý sa vo všetkých svojich rôznych okolnostiach chápe ako Božie volanie a stáva sa synovskou odpoveďou na jeho volanie. Radosti a bolesti, nádeje a zármutok, narodenia a narodeniny, výročia sobáša rodičov, lúčenia, pobyt mimo rodiny a návraty, vážne a dôležité rozhodnutia, smrť drahých osôb a podobné udalosti sú zásahmi Božej lásky do života rodiny a zároveň sú aj vhodnými príležitosťami na vzdávanie vďaky, na prosby, dôverné odovzdanie sa rodiny do rúk spoločného Otca, ktorý je na nebesiach. Dôstojnosť a zodpovednosť kresťanskej rodiny ako domácej cirkvi môžu sa prejaviť iba za ustavičnej Božej pomoci, ktorá sa jej istotne poskytne, ak bude prosiť o ňu pokorne a s dôverou v modlitbe.
Výchova k modlitbe
60. Vlastnou úlohou kresťanských rodičov na základe ich hodnosti a kňazského poslania, ktoré majú všetci pokrstení, je učiť deti modliť sa a postupne ich viesť k poznávaniu Božieho tajomstva a k osobnému rozhovoru s Bohom: "Najmä v kresťanskej rodine, obdarenej milosťou a poslaním sviatostného manželstva, deti sa majú už od útleho veku učiť byť vnímavými voči Bohu, ctiť si ho a milovať aj blížneho."151
Prvoradou a nevyhnutnou zložkou výchovy k modlitbe je konkrétny príklad a živé svedectvo rodičov. Taký otec a taká matka, čo sa modlia spolu s deťmi, čím prejavujú svoje kráľovské kňazstvo, zostupujú do hĺbky sŕdc detí, kde zanechávajú stopy, ktoré nedokážu zmazať ani budúce životné udalosti. Počujme znova Pavla VI., ako povzbudzuje rodičov: "Matky, učíte svoje deti kresťanské modlitby? Pripravujete svoje deti za pomoci kňaza na sviatosti prvých rokov, na sviatosť zmierenia, na Eucharistiu a birmovanie? Navykáte ich, aby mysleli na trpiaceho Krista, keď ochorejú, aby vzývali o pomoc Pannu Máriu a svätých? Modlíte sa v rodine ruženec? A vy, otcovia, modlíte sa aspoň občas s deťmi a s celým rodinným spoločenstvom? Váš príklad, sprevádzaný čestným zmýšľaním i konaním a podporený spoločnou modlitbou, má takú váhu ako škola pre život, ako zvlášť záslužný bohoslužobný úkon. Takto vnášajte pokoj do svojich domovov: ?Pokoj tomuto domu!? A nezabúdajte, že takto budujete Cirkev!"152
Liturgická a súkromná modlitba
61. Medzi modlitbou Cirkvi a jednotlivých veriacich je hlboký a živý vzťah, ako to jasne potvrdil Druhý vatikánsky koncil.153 Dôležitým cieľom modlitby v domácej cirkvi je uviesť deti prirodzeným spôsobom do liturgickej modlitby, ktorá je vlastná celej Cirkvi, a to tak, že ich na ňu pripravujú a ďalej, že ju vnášajú do oblasti osobného, rodinného a spoločenského života. Preto je potrebné, aby každý člen rodiny postupne mal účasť na Eucharistii, najmä v nedele a sviatky, ako aj na iných sviatostiach, najmä tých, čo uvádzajú deti do kresťanského života. Koncilové smernice poskytli kresťanskej rodine novú možnosť tým, že ju zaradili medzi skupiny, ktorým sa odporúča spoločné slávenie liturgie hodín.154 Kresťanská rodina sa má starať aj o to, aby slávila aj doma, spôsobom primeraným pre jej členov, obdobia a sviatky liturgického roka.
Aby sa mohla kresťanská rodina pripraviť doma na bohoslužbu, ktorú koná Cirkev a aby v nej mohla pokračovať, má používať súkromnú modlitbu, ktorá jestvuje v rozmanitých formách. Táto jej rozmanitosť svedčiaca o mimoriadnom bohatstve, ktorým Duch Svätý oživuje kresťanskú modlitbu, zodpovedá rôznym životným požiadavkam a situáciám toho, kto svoju myseľ obracia k Bohu. Okrem ranných a večerných modlitieb sa výslovne odporúča v zhode s pokynmi synodálnych Otcov čítanie Božieho slova a rozjímanie o ňom, príprava na sviatosti, pobožnosť k Srdcu Ježišovmu a zasvätenie sa mu, rôzne formy úcty blahoslavenej Panny Márie, modlitba pri stolovaní a prejavy ľudovej nábožnosti.
Cirkev pri rešpektovaní slobody Božích detí navrhovala i navrhuje veriacim niektoré prejavy nábožnosti so zvláštnym dôrazom a naliehavosťou. Medzi nimi treba pripomenúť modlitbu posvätného ruženca: "Veľmi chceme, priam tak, ako to robili Naši predchodcovia, živo odporúčať modlitbu svätého ruženca v rodine. Ruženec blahoslavenej Panny Márie patrí nepochybne medzi najvznešenejšie a najúčinnejšie spoločné modlitby, ktoré sa odporúčajú kresťanským rodinám. A naozaj je Naším úmyslom, ktorý ochotne vrelo odporúčame, aby v čase, keď sa členovia rodiny zídu na spoločnú modlitbu, často a radi sa modlievali ruženec."155 Takáto opravdivo mariánska nábožnosť, prejavovaná úprimnou prítulnosťou k najsvätejšej Panne a nasledovaním jej duchovných postojov, stáva sa veľmi vhodným prostriedkom na posilnenie rodinného spoločenstva lásky a na rozvoj manželského i rodinného duchovného života. Ona, Matka Krista a Cirkvi, je osobitným spôsobom aj Matkou kresťanských rodín, domácich cirkví.
Modlitba a život
62. Nikdy neslobodno zabudnúť, že modlitba je podstatnou konštitutívnou časťou kresťanského života vzatého v jeho celkovosti a v jeho strede, ba patrí k samej našej "ľudskej prirodzenosti." "Je prvým vyjadrením vnútornej pravdy o človeku, je prvou podmienkou opravdivej slobody ducha."156
Pre toto modlitba vonkoncom nie je akýmsi únikom, ktorý by odvádzal od každodenných povinností, ale naopak, silným podnetom na to, aby kresťanská rodina prijímala a plnila všetky svoje úlohy prvej a základnej bunky spoločnosti. V tomto zmysle skutočná účasť na živote a poslaní Cirkvi vo svete je úmerná vernosti a vrúcnosti modlitby, ktorou sa kresťanská rodina spája s plodným viničom, ktorým je Kristus Pán.157
Zo životného spojenia s Kristom, posilňovaného liturgiou, sebaobetovaním a modlitbou vyviera i plodnosť kresťanskej rodiny, pokiaľ ide o jej osobitnú službu pre povznesenie človeka, ktorá nevyhnutne prispieva aj k premene sveta.158

3. KRESŤANSKÁ RODINA AKO SPOLOČENSTVO V SLUŹBÁCH ČLOVEKA
Nové prikázanie lásky
63. Cirkev ako prorocký, kňazský a kráľovský ľud má poslanie viesť všetkých ľudí k tomu, aby vo viere prijali Božie slovo, aby ho slávili a vyznávali vo sviatostiach a modlitbách a prejavovali v konkrétnych okolnostiach života podľa daru a nového prikázania lásky.
Kresťanský život svoj zákon nenachádza napísaný v nejakej knihe zákonov, ale v osobnom pôsobení Ducha Svätého, ktorý kresťana oduševňuje a riadi. Je ním "zákon Ducha, života... v Kristovi Ježišovi".159 "Láska je nám vliata do srdca skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol daný."160
To treba rovnako povedať o manželoch a o kresťanskej rodine. Ich usmerňovateľom a zákonom je Ježišov Duch, ktorý bol vliaty do ich sŕdc pri sviatostnom slávení manželstva. Nadväzujúc na krst vo vode a "v Duchu", manželstvo znova pripomína platnosť evanjeliového zákona lásky a darom Svätého Ducha ho vrýva ešte hlbšie do sŕdc kresťanských manželov. Ich očistená a vykúpená láska je plodom Ducha pôsobiaceho v srdciach veriacich a súčasne sa stáva i základným prikázaním mravného života, nevyhnutného pre zodpovednú slobodu.
Kresťanská rodina, takto oživovaná a vedená novým zákonom Ducha a v intímnom spoločenstve so samou Cirkvou, kráľovským ľudom, je zaviazaná, aby svoju "službu" lásky k Bohu a k bratom prejavovala životom. Ako Kristus prejavuje svoju kráľovskú moc tým, že sa dáva do služby ľuďom,161 tak aj kresťan nachádza opravdivý zmysel svojej účasti na kráľovskej hodnosti vlastnej svojmu Pánovi tým, že má účasť na jeho duchu a konaní, ktoré je charakterizované službou človeku. Kristus "túto moc udelil aj učeníkom, aby oni tiež nadobudli kráľovskú slobodu a sebazapieraním i svätým životom premáhali kráľovstvo hriechu u seba samých (porov. Rim 6,12), ba aby slúžili Kristovi aj v iných, a tak pokorou a trpezlivosťou privádzali svojich bratov ku Kráľovi, ktorému slúžiť znamená kraľovať. Pán chce totiž šíriť aj prostredníctvom veriacich laikov svoje kráľovstvo: ?kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja?. V tomto kráľovstve stvorenie samo bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobodnej sláve Božích detí (porov. Rim 8,21)"162
V každom bratovi objavovať Boží obraz
64. Kresťanská rodina, oživovaná a udržiavaná novým prikázaním lásky, praktizuje v svojom živote pohostinstvo, úctu a službu voči každému človeku, ktorého vždy prijíma pre jeho osobnú dôstojnosť Božieho dieťaťa.
Má sa to prejavovať predovšetkým medzi manželmi a rodinou a na prospech oboch, a to každodenným úsilím o zveľadenie opravdivého osobného spoločenstva, ktoré sa opiera o vnútorné spoločenstvo lásky a z neho vyrastá. To sa má potom rozvíjať v širšom okruhu cirkevného spoločenstva, do ktorého je kresťanská rodina začlenená. Vďaka láske v rodine Cirkev môže a má nadobúdať domáckejší, čiže rodinnejší rozmer, a to osvojovaním si ľudskejších a bratskejších vzájomných vzťahov.
Láska však prekračuje aj hranice okruhu bratov vo viere, pretože "každý človek je mojím bratom". V každom človeku, najmä ak je chudobný, chorý, trpiaci alebo ak je obeťou nespravodlivého zaobchádzania, láska objavuje Kristovu tvár brata, ktorého treba milovať a ktorému treba slúžiť.
Ak má rodina plniť svoju službu človeku naozaj evanjeliovým spôsobom, musí dôsledne uskutočňovať to, čo zdôrazňuje Druhý vatikánsky koncil: "Aby táto charitatívna činnosť bola a prejavovala sa naozaj bez akýchkoľvek výhrad, treba vidieť v blížnom obraz Boží, na ktorý je stvorený, a Krista Pána, ktorému sa podľa pravdy venuje to, čo sa dáva núdznemu."163
Kresťanská rodina, kým v láske buduje Cirkev, stavia sa do služieb človeka a sveta tým, že naozaj napomáha "povznesenie človeka", ktorého obsah zhrnula stručne synoda do Posolstva rodinám takto: "ďalšou úlohou rodiny je vychovávať ľudí k láske a k prejavom lásky vo všetkých vzťahoch s inými, aby sa rodina neuzatvárala sama do seba, ale aby sa otvárala spoločenstvu, podnecovaná zmyslom pre spravodlivosť a úctou voči iným a vo vedomí povinnosti voči celej spoločnosti."164

ŠTVRTÁ ČASŤ
PASTORÁCIA RODÍN,
JEJ ETAPY, ŠTRUKTÚRA A ČINITELIA.
NIEKTORÉ ŤAŹKÉ PRÍPADY
I. ETAPY PASTORÁCIE RODÍN
Cirkev sprevádza rodinu na jej ceste
65. Ako všetko živé, aj rodina sa má vyvíjať a rásť. Po snúbeneckej príprave a po sviatostnom slávení manželstva manželia nastupujú každodennú cestu, aby postupne dosiahli dobrá manželstva a splnili povinnosti.
Aj kresťanská rodina sa vo svetle viery a silou nádeje, v spojení s Cirkvou, zúčastňuje na putovaní ľudstva k plnému zjaveniu a uskutočneniu Božieho kráľovstva.
Preto treba stále viac zdôrazňovať, aké potrebné sú pastoračné zákroky Cirkvi na podporu rodiny. Zo všetkých síl sa treba usilovať, aby sa rodinná pastorácia upevňovala a rozvíjala, venujúc sa tejto naozaj prednostnej otázke s pevným presvedčením, že evanjelizácia bude v budúcnosti závisieť od domácej cirkvi.165
Pastoračná starostlivosť Cirkvi sa neobmedzuje len na najbližšie kresťanské rodiny, ale rozširujúc svoje obzory podľa miery Kristovho Srdca, bude sa čoraz viac starať o všetky rodiny, no zvlášť o tie, ktoré sa nachádzajú v ťažkom a nenormálnom položení. Cirkev má mať pre všetky rodiny slová plné pravdy, ľudskosti, dobroty, nádeje, živej účasti na ich ťažkostiach, niekedy veľmi dramatických, ktoré na ne doliehajú. Cirkev bude poskytovať všetkým svoju nezištnú pomoc, aby sa mohli priblížiť k takému vzoru rodiny, aký si Stvoriteľ prial už "od počiatku" a Kristus svojou výkupnou milosťou obnovil.
Pastoračná činnosť Cirkvi sa má rozvíjať postupne aj v tom zmysle, že má sledovať rodinu a má ju sprevádzať krok za krokom v rôznych etapách jej utvárania a vývoja.
Príprava
66. Dnes je viac ako inokedy dôležité, aby sa mladí pripravovali na manželstvo a rodinný život. V niektorých krajinách samy rodiny podľa dávnych zvykov odovzdávajú mladým ľuďom hodnoty vzťahujúce sa na manželský a rodinný život, a to postupnou výchovou a poučením. Ale zmeny, ktoré nastali skoro vo všetkých moderných spoločnostiach, vyžadujú, aby sa nielen rodina, ale aj spoločnosť a Cirkev usilovali primerane pripraviť mladých na ich budúce úlohy. Mnoho ťažkostí, ktoré sa dnes vyskytujú v rodinnom živote, pochádza z toho, že mladí ľudia v nových podmienkach nielenže strácajú zo zreteľa správnu stupnicu hodnôt, ale im už aj chýbajú pevné normy správania, a preto nevedia čeliť novým ťažkostiam a nevedia ani to, ako ich riešiť. Skúsenosť však učí, že mladí ľudia, ktorí boli dobre pripravení na rodinný život, vo všeobecnosti si počínajú lepšie ako ostatní.
Platí to ešte viac pre kresťanské manželstvo, ktoré ovplyvňuje svätosť toľkých mužov a žien. Preto sa Cirkev musí postarať o lepšie a hlbšie programy prípravy na manželstvo, aby sa, nakoľko je možné, odstránili ťažkosti, ktoré doliehajú na mnohých manželov, a ešte viac preto, aby podporovala vznik a vzrast dobrých manželstiev.
Prípravu na manželstvo treba chápať a uskutočňovať ako postupný a trvalý proces. Obsahuje tri hlavné stupne: vzdialenú, blízku a bezprostrednú prípravu.
Vzdialená príprava sa začína už v detstve, a to múdrou rodinnou výchovou, ktorá vedie deti k tomu, aby objavovali seba samých ako ľudí obdarených bohatými a zložitými duševnými danosťami, ako aj jedinečným darom osobnosti so silnými i slabými stránkami. Je to obdobie, v ktorom treba položiť základy pre úctu ku každej, skutočne ľudskej hodnote, a to tak v medziosobných, ako aj v spoločenských vzťahoch. Má to totiž veľký význam pre vytváranie charakteru, pre ovládanie a správne používanie vlastných náklonností, pre utváranie si názoru na osoby druhého pohlavia a správanie voči nim a podobne. Okrem toho sa vyžaduje, najmä pre kresťanov, dôkladná duchovná a katechetická výchova, ktorá by vedela predstaviť manželstvo ako opravdivé povolanie a poslanie a pritom by nevylučovala možnosť plného zasvätenia sa Bohu v povolaní ku kňazskému alebo rehoľnému životu.
O tento základ sa opiera neskôr bližšia príprava, ktorá má byť obšírnejšia. Vyžaduje určitý vek a primeranú vhodnú katechézu na spôsob katechumenátu, špecifickú prípravu na prijatie sviatostí, na ich akoby opätovné objavenie. Toto obnovené katechizovanie mládeže a všetkých, čo sa pripravujú na kresťanské manželstvo, je vonkoncom nevyhnutné na to, aby sviatosť mohli sláviť a neskôr prežívať s potrebnými morálnymi a duchovnými dispozíciami. Náboženskú výchovu mladých ľudí vo vhodnom čase a podľa rôznych konkrétnych požiadaviek treba doplniť prípravou na spoločný život vo dvojici. Takáto príprava má predstaviť manželstvo ako osobný vzťah muža a ženy, ktorý treba ustavične rozvíjať a má ich povzbudzovať k hlbšiemu chápaniu manželskej sexuality a zodpovedného rodičovstva; táto príprava za pomoci základných poznatkov z medicíny a biológie, ktoré s tým súvisia, má umožniť osvojiť si správne metódy výchovy detí a oboznámiť sa so základnými podmienkami usporiadaného vedenia rodiny (ako sú: hospodárenie, dostatočné finančné prostriedky, náležité poznatky o vedení domácnosti a pod.).
Napokon neslobodno zabúdať ani na prípravu na rodinný apoštolát, na bratské vzťahy a spoluprácu s ostatnými rodinami, na aktívnu účasť v skupinách, združeniach, hnutiach a podujatiach, ktoré napomáhajú ľudské a kresťanské dobro rodiny.
K bezprostrednej príprave na sviatostné slávenie manželstva treba prikročiť v posledných mesiacoch a týždňoch pred sobášom, aby sa tým dal akoby nový význam, obsah a forma takzvanej predmanželskej skúške, ktorú vyžaduje kanonické právo. Takúto prípravu, ktorá je nevyhnutná v každom prípade, potrebujú ešte viac tí snúbenci, ktorí majú nedostatky a medzery vo vedomostiach kresťanskej náuky a v kresťanskom živote.
Medzi základné poznatky, ktoré treba mladým ľuďom sprostredkovať na tejto ceste viery, podobnej katechumenátu, patrí aj hlbšie poznanie tajomstva Krista a Cirkvi, význam milosti a úlohy kresťanského manželstva, ako aj príprava na aktívnu a vedomú účasť na sobášnych obradoch.
V týchto rôznych obdobiach prípravy na manželstvo, ktoré sme opísali len v hlavných črtách, má sa angažovať kresťanská rodina a celé cirkevné spoločenstvo. Biskupské konferencie - podobne ako sa starajú o vhodné podujatia v snahe pomôcť budúcim manželom lepšie si uvedomiť dôležitosť svojho rozhodnutia a duchovným pastierom pomôcť zistiť, či budúci manželia majú náležité dispozície - tak nech sa postarajú o vydanie Direktória pre pastoráciu rodín. V ňom bude treba predovšetkým určiť minimálny obsah, trvanie a metódu "prípravných kurzov", kde by mali byť vo vzájomnej rovnováhe vieroučné, pedagogické, právne a lekárske zložky, ktoré sa týkajú manželstva, usporiadané tak, aby tí, čo sa pripravujú na manželstvo, popri rozumovom prehĺbení svojich poznatkov chápali aj potrebu včleniť sa do cirkevného spoločenstva.
Nevyhnutnosť a záväznosť bezprostrednej prípravy na manželstvo isteže neslobodno podceňovať - čo by sa mohlo stať, keby sa od nej ľahko dišpenzovalo - no táto príprava predsa sa má zaviesť a konať tak, aby jej prípadné zanedbanie nebolo prekážkou pre slávenie sobáša.
Slávenie sobáša
67. Kresťanské manželstvo vyžaduje slávenie podľa liturgických predpisov. Takéto slávenie zo sociálneho a spoločenského hľadiska má vyjadriť podstatne cirkevnú a sviatostnú povahu manželskej zmluvy medzi pokrstenými.
Nakoľko ide o sviatostný akt posvätenia, slávenie manželstva - včlenené do liturgie, vrcholu všetkej činnosti Cirkvi a zdroju jej posväcujúcej sily166 - má byť samozrejme platné, dôstojné a plodné. Tu sa otvára široké pole pastoračnej starostlivosti, aby sa dokonale splnili požiadavky vyplývajúce z povahy manželskej zmluvy povýšenej na sviatosť a aby sa tiež verne zachovávali cirkevné predpisy, pokiaľ ide o slobodný súhlas, manželské prekážky, kanonickú formu a sám obrad slávenia. Ten má byť jednoduchý a dôstojný, podľa predpisov príslušných autorít, ktoré majú tiež právo - podľa konkrétnych dobových a miestnych okolností a v súlade s normami Apoštolskej Stolice167 - zaradiť do liturgického obradu prípadne aj niektoré prvky vlastné tej-ktorej kultúre, ktorými sa dá vyjadriť hlboký ľudský a náboženský význam manželskej zmluvy, pokiaľ však neobsahujú niečo, čo by plne nesúhlasilo s kresťanskou vierou a mravmi.
Pokiaľ ide o sviatostný znak, liturgické slávenie sa má konať tak, aby sa svojím vonkajším prejavom stalo hlásaním Božieho slova a vyznaním viery celého spoločenstva veriacich. Pastoračná starostlivosť sa má prejaviť v múdrej a svedomitej starosti o "liturgiu slova" a o výchovu k viere tých, čo sa na obrade zúčastňujú, predovšetkým snúbencov.
Pokiaľ ide o sviatostný akt Cirkvi, liturgické slávenie manželstva má stmeliť celú kresťanskú komunitu plnou, aktívnou a zodpovednou účasťou všetkých prítomných podľa ich postavenia a úlohy: snúbencov, kňaza, svedkov, príbuzných, priateľov a ostatných veriacich, všetkých, čo sa zúčastňujú na zhromaždení, ktoré zjavuje a svojím životom prejavuje tajomstvo Krista a jeho Cirkvi.
Pri slávení kresťanského manželstva v prostredí s vlastnou kultúrou a starobylou tradíciou treba zachovať vyššie uvedené zásady.
Slávenie manželstva a evanjelizácia pokrstených, čo neveria
68. Pri slávení sviatosti sa venuje osobitná pozornosť mravným a duchovným dispozíciám snúbencov, najmä ich viere. V tejto súvislosti si treba všimnúť ťažkosť, na ktorú narážajú duchovní pastieri v našej sekularizovanej spoločnosti.
Viera toho, ktorý žiada od Cirkvi, aby mohol uzavrieť manželstvo, môže mať rozličné stupne, a preto je prvoradou povinnosťou duchovných pastierov znova ju vzbudiť, živiť a viesť k zrelosti. Majú však pritom chápať aj dôvody, ktoré vedú Cirkev k tomu, aby prijala na slávenie aj tých, čo nie sú dokonale pripravení.
Sviatosť manželstva má vzhľadom na ostatné sviatosti tú špecifickú vlastnosť, že je sviatosťou takej skutočnosti, ktorá jestvuje už v poriadku stvorenia; je to manželský zväzok ustanovený Stvoriteľom "na počiatku". Teda rozhodnutie muža a ženy, že uzavrú manželstvo podľa tohoto Božieho plánu, čiže rozhodnutie, že spoja životy neodvolateľným manželským súhlasom v nerozlučnej láske a bezpodmienečnej vernosti, v skutočnosti vyžaduje, aj keď nie celkom uvedomene, ducha hlbokej poslušnosti voči Božej vôli, čo však nie je možné bez jeho milosti. Takíto teda už nastúpili pravú a vlastnú cestu spásy, ktorú slávenie sviatosti a bezprostredná príprava naň môžu doplniť a priviesť k cieľu, pravda, pokiaľ majú pravý úmysel.
No z druhej strany je tiež pravda, že v niektorých krajoch vedú snúbencov na slávenie sobáša v Cirkvi viac sociálne ako skutočné náboženské dôvody; čomu sa netreba diviť. Manželstvo totiž nie je udalosť, ktorá by sa týkala len tých, čo ho uzatvárajú. Svojou povahou je aj spoločenskou udalosťou, ktorá manželov zaväzuje pred spoločnosťou. Jeho slávenie bolo vždy sviatkom, ktorý spájal navzájom rodiny a priateľov. Je preto zrejmé, že pri žiadosti o sobáš v kostole sa stretávajú spoločenské dôvody s osobnými.
Tu sa nesmie zabúdať na to, že tí, čo takto vstupujú do manželstva, sú už v dôsledku svojho krstu skutočne zapojení do Kristovej zásnubnej zmluvy s Cirkvou a že svojím úprimným úmyslom už prijali Boží plán o manželstve, a teda aspoň zahrnute súhlasia s tým, čo sleduje Cirkev, keď slávi manželstvo. A preto prípadné odmietnutie slávenia zo strany duchovných pastierov len preto, že v ich žiadosti sú aj spoločenské dôvody, nemožno schvaľovať. Ostatne, ako učí Druhý vatikánsky koncil, sviatosti slovami a obradnými prvkami živia a posilňujú vieru,168 tú vieru, ku ktorej snúbenci už smerujú silou svojho pravého úmyslu a ktorú iste podporuje a posilňuje Kristova milosť.
Okrem toho, ak by sa stanovili iné kritériá na povolenia sláviť cirkevné manželstvo, ktoré by brali zreteľ na stupeň viery snúbencov, mohlo by to priniesť veľké nebezpečenstvá. Predovšetkým nebezpečenstvo nepodloženého a diskriminujúceho posudzovania; ďalej vzbudenie pochybností o platnosti už skôr uzavretých manželstiev, čo by bolo veľkou škodou pre kresťanské komunity, a vznikol by nový, neoprávnený nepokoj vo svedomí manželov; a napokon nebezpečenstvo, že sa bude popierať alebo spochybňovať sviatostný ráz mnohých manželstiev tých bratov, ktorí žijú v odlúčení od úplného spoločenstva s katolíckou Cirkvou, čo sa prieči cirkevnej tradícii.
Ale ak napriek všetkým námahám snúbenci otvorene a výslovne dávajú najavo, že odmietajú to, čo Cirkev sleduje, keď slávi manželstvo pokrstených, duchovný pastier ich nemôže pripustiť na slávenie manželstva. Hoci nerád, je povinný vyvodiť dôsledky z takej situácie, a tým, ktorých sa to týka, má dať na vedomie, že za takýchto okolností nie Cirkev, ale oni sami zabraňujú slávenie, o ktoré žiadajú.
Preto sa ešte s väčšou naliehavosťou javí potreba predmanželskej a posobášnej evanjelizácie a katechizácie, ktorú má konať celá kresťanská komunita s tým úmyslom, aby každý muž a žena, ktorí uzatvárajú manželstvo, slávili sviatosť manželstva nielen platne, ale aj s úžitkom.
Pastorácia zosobášených
69. Pastoračná starostlivosť o riadne založenú rodinu konkrétne znamená, že celé miestne cirkevné spoločenstvo má povinnosť pomáhať manželskej dvojici, aby chápala a prežívala svoje nové povolanie a poslanie. Aby sa rodina čím viac stávala spoločenstvom lásky, treba pomáhať všetkým jej členom a vychovávať ich, aby si plnili úlohy a aby si vzhľadom na nové problémy, ktoré sa vyskytujú, vzájomne pomáhali a mali živú účasť na rodinnom živote.
To platí najmä pre mladé rodiny, ktoré sú v spojitosti s novými hodnotami a úlohami viac vystavené, najmä v prvých rokoch manželstva, prípadným ťažkostiam, napríklad tým, ktoré pochádzajú z prispôsobovania sa spoločnému životu a zrodu detí. Mladí manželia nech úprimne prijímajú a vážia si rozumnú ľudskú a veľkodušnú pomoc iných manželských dvojíc, ktoré majú dlhší čas skúsenosti s manželským a rodinným životom. Tak sa bude vnútri cirkevného spoločenstva - veľkej rodiny utvorenej z kresťanských rodín - realizovať vzájomná podpora a pomoc medzi všetkými rodinami, pričom každá dá do služieb ostatných svoje vlastné ľudské skúsenosti, ako aj dary viery a milosti. Táto pomoc medzi rodinami, oživovaná skutočným apoštolským duchom, bude jedným z najjednoduchších a najúčinnejších spôsobov, prístupným všetkým, ako odovzdávať v širšom kruhu tie význačné kresťanské hodnoty, ktoré sú počiatkom a cieľom každej pastoračnej starostlivosti. Takto nové rodiny nebudú len prijímať, ale naopak, za takejto pomoci samy budú prameňom rastu pre iné rodiny, ktoré boli skôr založené, svedectvom svojho života a horlivou pomocou.
Vo svojej pastoračnej činnosti zameranej na mladé rodiny Cirkev bude musieť venovať zvláštnu pozornosť ich výchove k zodpovednej manželskej láske vzhľadom na požiadavky vzájomného spoločenstva a služby životu, k tomu, aby uvádzali do súladu svoj súkromný domáci život so spoločnou a veľkodušnou prácou na budovaní Cirkvi a ľudskej spoločnosti. Keďže manželská dvojica sa stáva rodinou vlastne až narodením detí, Cirkev bude stáť pri rodičoch v tom zmysle, aby deti prijímali a milovali ako dar od Pána života a aby im s radosťou, bez ohľadu na námahu, pomáhali pri ich ľudskom a kresťanskom raste.

II. ŠTRUKTÚRY RODINNEJ PASTORÁCIE
Pastoračná činnosť je vždy dynamickým prejavom povahy Cirkvi, ktorá má poslanie viesť ľudí k spáse. Aj v pastoračnej starostlivosti o rodinu, ktorá je zvláštnou a špecifickou formou pastoračnej služby, je sama Cirkev účinným počiatkom a hlavným činiteľom, a to pomocou svojich štruktúr a pracovníkov.
Cirkevné spoločenstvo - najmä farnosť
70. Cirkev, ako spoločenstvo, ktoré je už vykúpené a zároveň vedie k spáse, treba tu chápať v jej dvojitom rozmere - všeobecnom a miestnom. V miestnom rozmere sa prejavuje a uskutočňuje v diecéznom spoločenstve, ktoré je pastoračne rozdelené na menšie jednotky, medzi ktorými pre svoju osobitnú dôležitosť vyniká farnosť.
Spoločenstvo s univerzálnou Cirkvou nepotláča miestne cirkvi, naopak, zabezpečuje a napomáha ich súdržnosť a vlastný ráz. Miestne Cirkvi sú stále tým najpôsobivejším, bezprostredným a najúčinnejším nástrojom rodinnej pastorácie. V tomto zmysle každá miestna cirkev a najmä každé farské spoločenstvo si má čím viac uvedomovať milosť a zodpovednosť, ktorú prijíma od Pána na to, aby rozvíjala pastoračnú činnosť. Každé plánovanie riadne organizovanej pastoračnej práce na akejkoľvek úrovni musí brať do úvahy aj pastoráciu rodín.
So zreteľom na túto úlohu treba chápať aj dôležitosť primeranej prípravy pre tých, čo sa zvlášť venujú tomuto druhu apoštolátu. Kňazi, rehoľníci a rehoľníčky už v čase svojej formácie majú sa postupne a primerane viesť a vychovávať na plnenie svojich úloh. Spomedzi iných iniciatívnych akcií by sme radi upozornili na vysokú školu zameranú na štúdium rodinných otázok založenú nedávno v Ríme pri Pápežskej lateránskej univerzite. I v niektorých iných diecézach zriadili podobné školy. Biskupi by mali dbať na to, aby čím viacerí kňazi, prv ako začnú pracovať vo farnostiach, navštevovali tieto školy. Inde nech sa zasa konajú pravidelné kurzy pri vyšších inštitútoch teologických a pastoračných štúdií. Takéto podujatia treba podporovať, udržovať a rozmnožovať a samozrejme sprístupniť aj laikom, ktorí budú rodine pomáhať na základe svojho povolania (ako lekári, právnici, psychológovia, sociológovia, pedagógovia).
Rodina
71. Predovšetkým treba priznať jedinečné miesto, ktoré na tomto poli prináleží poslaniu kresťanských manželov a rodín, a to na základe milosti, ktorú dostali vo sviatosti. Toto poslanie má byť postavené do služieb budovania Cirkvi a Božieho kráľovstva v priebehu dejín ľudstva. Źiada sa to ako prejav ochotnej poslušnosti voči Kristovi, Pánovi. On totiž silou manželstva pokrstených povýšeného na sviatosť ukladá kresťanským manželom zvláštne apoštolské poslanie, ktorým ich posiela ako robotníkov do svojej vinice, najmä na toto rodinné pole.
Túto činnosť rozvíjajú v spoločenstve a v spolupráci s ostatnými členmi Cirkvi, ktorí usilovne pracujú na prospech rodiny, a tak svojimi darmi a službami prinášajú ovocie. Takýto apoštolát sa má rozvinúť predovšetkým vo vlastnej rodine, a to svedectvom vlastného života podľa Božieho zákona vo všetkých jeho zložkách, kresťanskou výchovou detí tým, že sa im pomáha pri dozrievaní vo viere, výchovou k mravnej čistote, prípravou na život, starostlivou ochranou pred ideologickými a mravnými nebezpečenstvami, ktoré ich často ohrozujú, s ich postupným a zodpovedným včlenením do cirkevného i občianskeho spoločenstva, pomocou a radou pri voľbe povolania, vzájomnou pomocou medzi členmi rodiny pre spoločný ľudský a kresťanský rozvoj a inými spôsobmi. Z nej sa potom apoštolát rodiny šíri skutkami duchovného a telesného milosrdenstva na iné rodiny, najmä tie, ktoré viac potrebujú pomoc a oporu, na chudobných, chorých, starcov, telesne a duševne postihnutých, siroty, vdovy, opustené manželky alebo manželov, slobodné matky a na tie ženy, čo sa pre ťažkú situáciu, v ktorej sa nachádzajú, chcú vyhnúť pôrodu a pod.
Rodinné združenia v záujme rodín
72. V Cirkvi, ktorá je zodpovedným činiteľom pastoračnej starostlivosti o rodinu, treba spomenúť mnohé združenia veriacich, v ktorých sa prejavuje a v určitej miere prežíva tajomstvo Krista a Cirkvi. Preto si zaslúžia uznanie tie mnohé cirkevné spoločenstvá, skupiny a početné hnutia, ktoré sa rôznym spôsobom, z rozličných pohnútok a na rozličnej úrovni venujú rodinnej pastorácii, a to všetky podľa svojich charakteristických vlastností, cieľov, dosahu a metód.
Preto Synoda verejne uznala užitočný prínos takých združení duchovného, výchovného či apoštolského rázu. Ich úlohou bude vzbudzovať živý pocit spolupatričnosti s inými, viesť k životu podľa evanjelia a viery Cirkvi, formovať svedomie v duchu kresťanských čností, a nie podľa názorov verejnej mienky, podnecovať na skutky vzájomnej lásky a voči iným mať otvorené srdce, ktoré robí z kresťanských rodín pravý zdroj svetla a zdravý kvas pre ostatných.
Je tiež vhodné, aby kresťanské rodiny, so živým zmyslom pre spoločné dobro, aktívne pracovali, a to na všetkých úrovniach, aj v iných necirkevných združeniach. Niektoré z nich majú za cieľ zachovávať, podávať a chrániť zdravé etické a kultúrne hodnoty jednotlivých národov, rozvíjať ľudskú osobnosť, starať sa o lekársku, právnu a sociálnu ochranu matiek a detí, usilovať sa o spravodlivé pozdvihnutie ženy a bojovať proti tomu, čo ponižuje jej dôstojnosť, rozširovať vzájomnú pomoc, poznávať problémy spojené so zodpovednou kontrolou pôrodnosti podľa prirodzených metód, zodpovedajúcich ľudskej dôstojnosti a učeniu Cirkvi. Iné združenia sa usilujú o budovanie spravodlivejšieho a ľudskejšieho sveta, o spravodlivé zákony, ktoré by podporovali správny spoločenský poriadok pri plnom rešpektovaní dôstojnosti a každej oprávnenej slobody jednotlivca i rodiny, a to tak na národnej, ako aj na medzinárodnej úrovni, a o spoluprácu so školou a s inými inštitúciami, ktoré dopĺňajú výchovu detí a pod.
.pa
III. ZODPOVEDNÍ ČINITELIA PASTORÁCIE RODÍN
Okrem rodiny, ktorá je predmetom, ba ešte viac predmetom pastorácie rodín, treba spomenúť aj iných činiteľov, najmä tých, čo na tomto osobitnom poli pracujú.
Biskupi a kňazi
73. Prvou osobou, ktorá sa stará a riadi pastoráciu rodín v diecéze, je biskup. Ako otec a pastier má sa zvlášť starať o tento bezpochyby prednostný úsek pastoračnej služby. On mu má predovšetkým venovať záujem, starostlivosť, čas, pomocníkov a prostriedky; a najmä osobne má poskytovať pomoc rodinám a všetkým, čo mu v rozličných diecéznych štruktúrach pomáhajú v rodinnej pastorácii. Osobitne má byť vecou jeho srdca, aby sa jeho vlastná diecéza čoraz viac stávala ozajstnou "diecéznou rodinou", vzorom a zdrojom nádeje pre všetky rodiny, čo do nej patria. V tejto spojitosti treba chápať i založenie Pápežskej rady pre rodinu; má byť dôkazom dôležitosti, ktorú prikladáme pastorácii rodín na celom svete, a zároveň účinným nástrojom na jej povznesenie na všetkých rovinách.
Biskupovi pomáhajú najmä kňazi, ktorých úloha - ako to Synoda zdôraznila - tvorí základnú časť služby Cirkvi manželstvu a rodine. To isté treba povedať aj o diakonoch, ktorým sa prípadne môže zveriť starostlivosť o túto pastoračnú oblasť.
Ich zodpovednosť sa nevzťahuje len na mravné a liturgické otázky, ale aj na osobné a sociálne problémy. Majú podporovať rodinu v jej ťažkostiach a utrpeniach, majú stáť po boku jej členov a pomáhať im, aby hľadeli na svoj život vo svetle evanjelia. Nie je zbytočné poznamenať, že z tohto poslania, ak sa vykonáva s patričnou schopnosťou rozlišovať a s pravým apoštolským duchom, čerpá služobník Cirkvi nové podnety a duchovnú silu aj pre vlastné povolanie a vykonávanie svojej služby.
Kňaz alebo diakon sa musia na tento apoštolát včas a dôkladným štúdiom pripraviť. A majú sa vždy správať k rodinám ako otcovia, bratia, pastieri a učitelia. Majú im pomáhať prostriedkami milosti a osvecovať ich svetlom pravdy. Je teda potrebné, aby náuka a rady, ktoré poskytujú, boli vždy v dokonalom súlade s autentickým učiteľským úradom Cirkvi tak, že budú môcť pomáhať Božiemu ľudu utvárať si správne chápanie viery a potom ho uplatňovať v konkrétnom živote. Z tejto vernosti učiteľskému úradu vyplynie aj to, že kňazi sa budú starostlivo usilovať o jednotu vo svojich názoroch, aby tak vedeli svojich veriacich uchrániť pred úzkosťami svedomia.
Duchovní pastieri a laici majú v Cirkvi účasť na Kristovom prorockom poslaní; laici tým, že vydávajú svedectvo o viere slovami a kresťanským životom, duchovní pastieri zasa tým, že rozlišujú, čo je v takom svedectve rýdzim výrazom viery a čo menej zodpovedá svetlu viery, a napokon rodina ako kresťanské spoločenstvo tým, že má osobitnú účasť na viere a vydáva o nej svedectvo. Tak sa rozvíja dialóg aj medzi duchovnými pastiermi a rodinou. Teológovia a odborníci v rodinných otázkach môžu k tomuto dialógu veľmi prispieť tým, že budú presne vysvetľovať učenie učiteľského úradu Cirkvi, ako aj skúsenosti z rodinného života. Takto sa učenie Učiteľského úradu stane zrozumiteľnejším a súčasne sa otvára cesta pre jeho postupné rozvíjanie. No predsa je dôležité pripomenúť, že najbližšia a záväzná norma v učení viery náleží hierarchickému učiteľskému úradu aj v otázkach týkajúcich sa rodiny. Jasné vzťahy medzi teológmi, odborníkmi v rodinných otázkach a medzi Učiteľským úradom nemálo prispievajú k správnemu chápaniu viery a podporujú - v jej medziach - aj oprávnený pluralizmus.
Rehoľníci a rehoľníčky
74. Pomoc, ktorou rehoľníci, rehoľníčky a Bohu zasvätené osoby môžu prispieť k apoštolátu rodín, nachádza prvý, základný a jedinečný výraz práve v ich zasvätení sa Bohu, ktoré ich robí "pred všetkými veriacimi v Krista" schopnými pripomínať "ono podivuhodné, Bohom ustanovené zasnúbenie, ktoré sa vo svojej plnosti zjaví v budúcom veku a pre ktoré jediným Źeníchom Cirkvi je Kristus".169 Robí ich aj svedkami tej univerzálnej lásky, ktorá pomocou čistoty zvolenej pre nebeské kráľovstvo ich uschopňuje ochotnejšie sa venovať službe Bohu a apoštolskej činnosti.
Z toho pre rehoľníkov a rehoľníčky, pre členov sekulárnych a iných inštitútov usilujúcich sa o dokonalosť, vyplýva možnosť, aby rozvíjali svoju službu jednotlivo alebo spoločne na prospech rodín, aby sa zvlášť starali o deti, predovšetkým opustené a nechcené, o siroty, o deti chudobné, telesne alebo duševne postihnuté. Nech navštevujú rodiny, starajú sa o chorých, pestujú styky, založené na úcte a láske, s neúplnými rodinami a s takými, čo sa nachádzajú v ťažkostiach, alebo sú rozvrátené. Nech pomáhajú poučovaním a radami pri príprave mladých ľudí na manželstvo a manželským dvojiciam v otázkach zodpovedného rodičovstva. Nech otvárajú svoje domy pre pohostinstvo, jednoduché, no srdečné, kde by rodiny mohli nájsť zmysel pre Boha, duchovnú záľubu v modlitbe a oddanosti ducha Bohu a pravý príklad života, prežívaného v láske a bratskej radosti ako medzi členmi širšej Božej rodiny.
Tu by som rád pripojil nástojčivé povzbudenie pre zodpovedných vedúcich inštitútov Bohu zasväteného života, aby totiž - samozrejme, pri stálom rešpektovaní vlastnej a pôvodnej charizmy - považovali apoštolát rodiny, a to kvôli dnešným okolnostiam, za jednu z najnaliehavejších a najdôležitejších úloh.
Laici odborníci
75. Rodinám môžu nemalou mierou pomôcť aj tí osobitne vyškolení laici (lekári, právnici, psychológovia, sociálni pracovníci, poradcovia a iní), ktorí alebo jednotlivo alebo spojení v rôznych združeniach a podujatiach poskytujú pomoc svojím poúčaním, radou, usmerňovaním a ochranou. Na nich možno vhodne vzťahovať povzbudenia, ktorými som sa príležitostne obrátil na Kresťanské združenia rodinných poradcov: "Vaše úsilie je také, že sa vhodne môže nazvať poslaním. Také vznešené sú totiž ciele, ktoré sleduje, a taký význam majú pre dobro spoločnosti i samého kresťanského spoločenstva výsledky, ktoré z neho vyplývajú... Všetko, čo môžete urobiť na prospech rodiny, bude mať iste účinok, ktorý prekročí jej hranice, dostane sa aj k iným ľuďom a bude mať vplyv na spoločnosť. Budúcnosť sveta i Cirkvi prechádza cez rodinu."170
Hromadné oznamovacie prostriedky
76. Niekoľko osobitných slov treba venovať aj pracovníkom hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré majú veľkú váhu v súčasnom živote. Je známe, že hromadné oznamovacie prostriedky "ovplyvňujú, a často veľmi hlboko, z citovej i rozumovej, mravnej a náboženskej stránky tých, čo ich používajú", najmä ak ide o mladých.171 Tieto prostriedky môžu teda blahodarne pôsobiť na rodinný život a mravy i na výchovu detí, ale súčasne sú v nich skryté aj "nástrahy a nebezpečenstvá, ktoré nemožno podceňovať".172 Môžu sa stať - ako sa to, žiaľ, stáva v rôznych krajinách - chytrácky a umele zmanipulovaným prostriedkom rozkladných ideológií a zdeformovaných názorov o živote, rodine, náboženstve a mravnosti, keďže nerešpektujú pravú dôstojnosť človeka a jeho učenie.
Toto nebezpečenstvo sa vskutočnosti stáva ešte nástojčivejším, lebo "súčasný spôsob života - najmä v priemyselne vyspelých krajinách - veľmi často vedie rodiny k tomu, aby sa hľadeli zbaviť zodpovednosti za výchovu detí; a práve v ľahkých spôsoboch úniku (v domácnostiach je to hlavne televízia a určité publikácie) nachádzajú spôsob, ako vyplniť čas a ako zamestnať deti a dospievajúcu mládež".173 Z toho vyplýva "povinnosť... brániť najmä deti a mládež pred ?útokmi? zo strany hromadných oznamovacích prostriedkov" a bedlivo dbať na ich rozumné používanie v rodine. Úlohou rodiny je aj to, aby našli pre svoje deti iné možnosti zábavy, a to zdravšie, užitočnejšie a prospešnejšie pre telo, mravy a ducha, aby tak "deti mohli viac a hodnotnejšie využiť svoj voľný čas a správne usmerňovať svoju energiu".174
Nakoľko však hromadné oznamovacie prostriedky, podobne ako škola a prostredie, často v značnej miere ovplyvňujú výchovu detí, rodičia ako osoby, ktorým sú tieto prostriedky určené, majú sa aktívne zúčastňovať na ich umiernenom, kritickom, bdelom a rozumnom používaní. Majú sledovať, ako pôsobia na ich deti, a usmerňovať ich orientáciu tak, "že by sa svedomie detí vychovávalo k tomu, aby vedeli veci vyrovnane a objektívne posudzovať a aby ich takýto úsudok viedol k prijímaniu alebo k odmietnutiu predkladaných programov".175
S rovnakým úsilím sa rodičia majú usilovať ovplyvňovať výber a prípravu samých programov, a to tým, že vhodnými akciami budú trvalo udržiavať styky so zodpovednými redaktormi, ktorí rozhodujú o produkcii a vysielaní, aby si takto zaistili, že sa nebudú svojvoľne zanedbávať alebo zámerne potláčať tie základné ľudské hodnoty, ktoré sú neoddeliteľnou časťou opravdivého spoločného dobra spoločnosti, ale naopak, že sa budú vysielať programy, ktoré by v správnom svetle predkladali rodinné otázky a ich správne riešenie. V tejto spojitosti môj ctihodný predchodca Pavol VI. napísal: "Producenti majú poznať a rešpektovať požiadavky rodín; a to niekedy z ich strany žiada skutočnú odvahu, vždy však hlboký zmysel pre zodpovednosť. Majú sa vyhýbať všetkému, čo by mohlo poškodzovať rodinu v jej živote, v stálosti, v rovnováhe a v jej šťastí. Každá urážka základných rodinných hodnôt, či už ide o erotiku, násilie, obhajovanie rozvodu alebo protisociálne postoje mládeže, je urážkou opravdivého dobra človeka."176
Ja sám som pri podobnej príležitosti upozornil, že rodiny "majú právo spoliehať sa, a to v nemalej miere, na dobrú vôľu, čestnosť a zmysel pre zodpovednosť zo strany tých, čo profesionálne pracujú na poli hromadných oznamovacích prostriedkov, ako sú vydavatelia, spisovatelia, producenti, usporiadatelia, dramaturgovia, informátori, komentátori a herci."177 Preto je nevyhnutné, aby Cirkev venovala všetku starostlivosť týmto kategóriám umelcov a aby povzbudzovala a podporovala tých katolíkov, ktorí sa cítia povolaní a majú vlohy na túto prácu, aby sa záväzne venovali práci v tejto chúlostivej oblasti.

IV. PASTORÁCIA RODÍN V SŤAŹENÝCH PRÍPADOCH
Osobitné okolnosti
77. Podľa príkladu dobrého pastiera vyžaduje sa ešte pohotovejšia, múdrejšia a prezieravejšia pastoračná starostlivosť o tie rodiny, ktoré musia - často nezávisle od vlastnej vôle, alebo pod tlakom rôznych potrieb - čeliť objektívne ťažkým situáciám.
V tomto ohľade treba venovať pozornosť najmä niektorým osobitným skupinám, ktoré zväčša nepotrebujú len pomoc, ale rozhodnejšie pôsobenie na verejnú mienku a hlavne na kultúrne, hospodárske a právne štruktúry, aby sa čo najviac odstránili hlboké príčiny ich ťažkostí.
Sú to napríklad rodiny tých, čo sa vysťahovali za prácou; rodiny tých, čo sú na dlhý čas vzdialení, ako sú dôstojníci, námorníci a cestovatelia; rodiny väzňov, utečencov a vyhnancov; rodiny, ktoré žijú vo veľkomestách, a v skutočnosti sú izolovaní; rodiny bez príbytkov; rodiny neúplné alebo bez jedného z rodičov; rodiny, ktorých deti sú mrzáci alebo obete omamných jedov; rodiny alkoholikov; rodiny vytrhnuté zo svojho kultúrneho a sociálneho prostredia alebo ktoré sú týmto nebezpečenstvom ohrozené; rodiny z politických alebo iných dôvodov diskriminované; rodiny ideologicky rozdelené; rodiny, ktoré majú sťažený styk s farnosťou; rodiny vystavené násiliu a nespravodlivému zaobchádzaniu pre svoju vieru; rodiny, v ktorých sú manželia neplnoletí, a napokon starci, ktorí sú nezriedka nútení žiť osamotene a bez primeraných prostriedkov.
Rodiny vysťahovalcov, najmä robotníkov a roľníkov, musia nájsť všade v Cirkvi svoju vlasť. To je prirodzená úloha Cirkvi, pretože je znamením jednoty v rôznosti. Pokiaľ je to možné, majú sa o nich starať kňazi ich vlastného obradu, kultúry a jazyka. Cirkev má tiež apelovať na verejnú mienku a na tých, čo majú moc v sociálnom, hospodárskom a politickom živote, aby robotníci mohli nájsť prácu vo svojej vlastnej krajine a vlasti, aby dostávali spravodlivú mzdu, aby sa čo najskôr znova spojili s rodinou, aby sa brala do úvahy ich kultúrna totožnosť, aby sa s nimi zaobchádzalo rovnako ako s inými rodinami, aby sa ich deťom dala možnosť získať odborné vzdelanie a vykonávať povolanie, ako aj možnosť vlastniť pôdu potrebnú pre prácu a život.
Vážny problém tvoria rodiny, ktoré sú ideologicky rozdelené. V takýchto prípadoch sa vyžaduje osobitná pastoračná starostlivosť. Predovšetkým treba udržiavať ohľaduplný osobný kontakt s takými rodinami. Veriacich treba posilňovať vo viere a podporovať v kresťanskom živote. Aj keď stránka verná katolíckej viere nemôže ustupovať, predsa len musí udržiavať živý dialóg s druhou stránkou. Preto treba rozmnožovať prejavy lásky a úcty s pevnou nádejou, že sa môže zachovať jednota. Mnoho závisí aj od vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Viere cudzie myšlienkové smery môžu napokon podnietiť veriacich členov rodiny k rastu vo viere a svedectve lásky.
Iné ťažkosti, pre ktoré rodina potrebuje pomoc cirkevného spoločenstva a jej pastierov, môžu byť: nepokojné dospievanie detí, plné protestov a búrok; manželstvo detí, ktoré ich odtrháva od rodiny, v ktorej rástli; nedostatok pochopenia a lásky zo strany najdrahších členov rodiny; odchod jedného z manželov alebo smrť, čo so sebou prináša bolestnú skúšku; alebo smrť niektorého rodinného príslušníka, čo ochudobňuje a mení pôvodné jadro rodiny.
Podobne nemôže Cirkev zanedbávať moment staroby so všetkými kladnými i zápornými stránkami, ako je: hlbšie chápanie manželskej lásky, ktorú stále viac očisťuje a zošľachťuje dlhá a nepretržitá vernosť; ochota slúžiť iným, aj keď novým spôsobom, rokmi získanou dobrotou a múdrosťou i silami, čo ešte ostávajú; ťaživá samota, často viac duševná a citová než fyzická, zapríčinená prípadným opustením alebo nedostatočnou starostlivosťou zo strany detí a príbuzných; utrpenie pochádzajúce z choroby, z postupného ubúdania síl alebo z pocitu ponižujúcej závislosti od iných alebo z pocitu trpkosti, že je niekomu, azda svojim drahým na ťarchu, a zo skutočnosti, že sa blíži posledná chvíľa života. Toto sú príležitosti, v ktorých - ako to naznačili synodálni Otcovia - možno ľahšie pochopiť a prežívať vznešené aspekty manželskej a rodinnej spirituality, ktorá čerpá inšpiráciu z bohatstva Kristovho kríža a zmŕtvychvstania, z prameňa posvätenia a hlbokej radosti v každodennom živote so zameraním na eschatologické skutočnosti večného života.
Vo všetkých týchto rozličných situáciách sa nikdy nemá zanedbávať modlitba, ktorá je žriedlom útechy a sily a pokrmom kresťanskej nádeje.
Miešané manželstvá
78. Rastúci počet miešaných manželstiev medzi katolíkmi a pokrstenými kresťanmi nekatolíkmi, ako aj medzi katolíkmi a nepokrstenými si tiež vyžaduje osobitnú pastoračnú starostlivosť podľa smerníc a noriem, obsiahnutých v najnovších dokumentoch Apoštolskej Stolice a biskupských konferencií, aby sa mohli správne uplatňovať v rozličných miestnych okolnostiach.
Manželia, ktorí žijú v miešanom manželstve, predstavujú osobitné požiadavky, ktoré možno zhrnúť do troch bodov.
Predovšetkým treba mať na zreteli záväzky katolíckej stránky, ktoré vyplývajú z viery, vo veci slobodného vyznávania viery a z toho prameniacej povinnosti starať sa zo všetkých síl, aby boli deti pokrstené a vychovávané v katolíckej viere.178
Treba ďalej pamätať na osobitné ťažkosti, ktoré tkvejú vo vzťahoch medzi manželom a manželkou, pokiaľ ide o náboženskú slobodu. Tá môže byť porušovaná nespravodlivým nátlakom, zameraným na zmenu náboženského presvedčenia manželského partnera, alebo prekážkami kladenými slobodnému prejavovaniu viery v praktickom náboženskom živote.
Pokiaľ ide o liturgickú a kanonickú formu manželstva, ordinári môžu naširoko používať svoje osobitné právomoci podľa rozličných potrieb.
Pri prerokovaní týchto osobitných požiadaviek treba mať na mysli nasledujúce body:
- pri príprave na takéto manželstvá treba vyvinúť všetko rozumné úsilie o dobré pochopenie katolíckeho učenia o vlastnostiach o požiadavkách manželstva. Zároveň treba sa postarať o to, aby sa v budúcnosti vyhlo nátlaku a prekážkam, o ktorých už bola reč;
- je veľmi dôležité, aby bola katolícka stránka za podpory spoločenstva posilňovaná vo viere a dostávala pozitívnu pomoc, aby takto dozrela v chápaní a praktizovaní viery, že by sa stala uprostred rodiny svojím životom a kvalitou lásky voči manželskému partnerovi a deťom vierohodným svedkom.
Hoci miešané manželstvá medzi katolíkmi a inými pokrstenými kresťanmi majú svoju osobitnú podobu, predsa obsahujú mnohé prvky, ktoré sa oplatí napomáhať a rozvíjať tak pre ich vnútornú hodnotu, ako aj pre prínos, ktorým môžu prispieť k ekumenickému hnutiu. Zvlášť pravdivo sa to prejavuje, ak obaja manželia sú verní svojim náboženským povinnostiam. Spoločný krst a dynamická sila milosti poskytuje manželom takýchto manželstiev základňu a zdôvodnenie pre vyjadrenie vzájomnej jednoty v oblasti mravných a duchovných hodnôt.
Pre toto, ako aj preto, aby sa v plnom svetle ukázal aj ekumenický význam takéhoto miešaného manželstva, ktoré obaja kresťanskí manželia plne prežívajú vo viere, treba hľadať - i keď to nie je vždy ľahké - srdečnú spoluprácu medzi katolíckym a nekatolíckym duchovným pastierom, a to už od prípravy na manželstvo a samého sobáša.
Pokiaľ ide o účasť nekatolíckej stránky na eucharistickom prijímaní, treba dodržiavať smernice vydané Sekretariátom pre jednotu kresťanov.179
V rôznych častiach sveta sa v súčasnosti zaznamenáva rastúci počet manželstiev medzi katolíkmi a nepokrstenými. V mnohých z nich nepokrstená stránka vyznáva iné náboženstvo a v takom prípade sa musí rešpektovať jej presvedčenie podľa deklarácie Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate O postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám.
Ale v mnohých takýchto manželstvách, najmä v sekularizovaných spoločnostiach, nepokrstená stránka nevyznáva nijaké náboženstvo. Pokiaľ ide o takéto manželstvá, biskupské konferencie a jednotliví biskupi musia urobiť primerané pastoračné opatrenia, zamerané na to, aby sa katolíckej stránke zaistila možnosť chrániť si vieru a právo slobodne ju vyznávať, najmä čo sa týka povinnosti - nakoľko je to možné - dať deti pokrstiť a vychovávať v katolíckej viere. Okrem toho katolícku stránku treba všemožne podporovať, aby v rodinnom prostredí spĺňala úlohu vydávať úprimné svedectvo o katolíckej viere a živote.
Pastoračná činnosť v niektorých nenormálnych prípadoch
79. Biskupská synoda vo svojej starostlivosti o ochranu rodiny v každom jej rozmere, nielen v náboženskom, nezabúda pozorne zvážiť niektoré situácie, ktoré sú z náboženskej a často i občianskej stránky nenormálne a vzhľadom na dnešné rýchle kultúrne zmeny šíria sa, žiaľ aj medzi katolíkmi, čo pôsobí značnú škodu samej rodine i spoločnosti, ktorej je ona základnou bunkou.
a) Manželstvo na skúšku
80. Prvou nenormálnou situáciou je takzvané "manželstvo na skúšku", ktoré by dnes mnohí chceli brániť a prikladať mu určitú prednosť. Ale sám ľudský rozum radí, že ho nemožno prijať, keď dokazuje, že je nedôstojné robiť "experimenty" s ľudskými osobami, ktorých dôstojnosť skôr vyžaduje, aby ony boli vždy a jediné cieľom, ku ktorému smeruje láska vzájomného darovania sa, a to bez časového a akéhokoľvek iného obmedzenia.
Cirkev zo svojej strany nemôže trpieť takýto zväzok, a to pre iné osobitné dôvody, vyplývajúce z viery. Na jednej strane telesné darovanie sa v pohlavnom spojení je reálnym znakom darovania sa celej osoby, a takéto darovanie nemôže sa uskutočniť v plnej pravde za súčasného poriadku spásy bez prispenia lásky, ktorú ponúka Kristus. Z druhej strany zasa manželstvo dvoch pokrstených je reálnym symbolom spojenia Krista s Cirkvou, ktoré nie je ani dočasné ani "na skúšku", ale je verné naveky. Teda medzi dvoma pokrstenými osobami môže existovať iba nerozlučiteľné manželstvo.
Uvedenej situácii možno po väčšine čeliť iba vtedy, ak človek je už od detstva pomocou Kristovej milosti a bez strachu vychovávaný tak, aby dokázal ovládať vznikajúcu žiadostivosť a nadväzovať s inými vzťah založený na opravdivej láske. To sa nedá dosiahnuť bez serióznej výchovy k úprimnej láske a k správnemu používaniu sexuality. Taká výchova vovádza ľudskú osobnosť vo všetkých jej rozmeroch, teda aj v telesnom, do plnosti Kristovho tajomstva.
Bolo by veľmi užitočné pátrať po príčinách tohoto javu, a to aj z jeho psychologického a sociologického hľadiska, aby sa mohlo dospieť k primeranej náprave.
b) Voľná láska
81. Jestvujú aj voľné vzťahy bez akéhokoľvek úradného a verejne uznávaného občianskeho alebo náboženského zväzku. Nie je možné, aby tento jav - stále častejšie sa vyskytujúci - neupriamil na seba pozornosť duchovných pastierov už aj preto, že môže mať veľmi rozdielne príčiny a že vhodným pôsobením by sa dali obmedziť jeho následky.
Niektorí si myslia, že k takémuto spojeniu ich takmer nútia ťažké situácie - hospodárska, kultúrna alebo náboženská -, lebo keby uzavreli riadne manželstvo, vystavili by sa škodám, strate hospodárskych výhod, nespravodlivej diskriminácii a pod. V iných prípadoch sa stretávame s postojom vyjadrujúcim pohŕdanie, odmietanie spoločnosti a protest proti nej, ako aj proti rodinnej ustanovizni, sociálnopolitickému poriadku, alebo s postojom, ktorý hľadá iba pôžitok. Napokon iných k tomu dohnala krajná nevedomosť a chudoba, niekdy podmienky zapríčinené nespravodlivosťou, alebo psychická nezrelosť, ktorá v nich budí neistotu a strach zo stáleho a trvalého zväzku. V niektorých krajinách tradičné zvyky umožňujú uzavrieť skutočné a pravé manželstvo až po určitom období spolunažívania a narodení prvého dieťaťa.
Tieto prípady stavajú pred Cirkev pálčivé pastoračné problémy, pretože nesú so sebou vážne následky, tak náboženské a mravné (ako je strata náboženského chápania manželstva, videného ako obraz zmluvy Boha so svojím ľudom, strata sviatostnej milosti, ťažké pohoršenie), ako aj spoločenské (ako je zotretie pojmu rodiny, oslabenie citu vernosti aj voči spoločnosti, prípadné psychické poruchy u detí, prílišný vzrast egoizmu).
Duchovní pastieri a cirkevná komunita majú sa usilovať poznávať takéto situácie a ich konkrétne príčiny z prípadu na prípad. K tým, čo takto žijú, majú sa približovať diskrétne a ohľaduplne a pôsobiť na nich trpezlivým vysvetľovaním, láskavým dohováraním a svedectvom kresťanskej rodiny, ktorá im môže pripraviť cestu k usporiadaniu situácie. Takýmto prípadom sa má predovšetkým predchádzať pestovaním zmyslu pre vernosť celou mravnou a náboženskou výchovou mládeže, poučovaním mladých ľudí o podmienkach a štruktúrach, ktoré podporujú vernosť, bez ktorej nie je možná skutočná sloboda, a poskytovaním pomoci, aby duchovne dozreli, a tak aby sa im odkryli ľudské a nadprirodzené bohatstvá sviatostného manželstva.
Boží ľud má pôsobiť aj na verejnú moc, aby sa postavila proti takýmto tendenciám, ktoré rozkladajú samu spoločnosť a škodia dôstojnosti, bezpečnosti a blahobytu jednotlivých občanov, a aby sa usilovala o to, že by verejná mienka neznižovala vážnosť manželskej a rodinnej ustanovizne. A pretože na mnohých miestach pre veľkú biedu, vyplývajúcu z nespravodlivých či nedostatočných sociálno-ekonomických podmienok, mladí ľudia nemôžu uzavrieť manželstvo, ako sa patrí, spoločnosť a verejná moc majú umožňovať zákonité manželstvá zabezpečením rodinnej mzdy, vydávaním nariadení vo veci primeraného bývania pre rodinu a vytváraním vhodných pracovných a životných možností.
c) Katolíci žijúci iba v civilnom manželstve
82. Stále častejšie sa stáva, že katolíci z ideologických či praktických dôvodov dávajú prednosť iba civilnému sobášu a odmietajú alebo aspoň odďaľujú cirkevný sobáš. Ich stav nemožno jednoducho prirovnať k situácii tých, čo spolu žijú bez akéhokoľvek zväzku, lebo je v nich aspoň určité úsilie o presnejšie určený a pravdepodobne aj trvalejší životný stav, hoci sa niekedy predvída aj možnosť prípadného rozvodu. Keď manželia chcú, aby štát verejne uznal ich zväzok, dokazujú tým, že sú ochotní spolu s výhodami vziať aj záväzky. Napriek tomu ani táto situácia nie je pre Cirkev prijateľná.
Tu sa teda pastoračná činnosť zameriava na to, aby sa im umožnilo pochopiť nevyhnutnú spojitosť medzi voľbou životného stavu a vierou, ktorú vyznávajú, a bude sa usilovať - nakoľko sa dá - priviesť takých ľudí k tomu, žeby usporiadali svoj život podľa kresťanských zásad. A hoci duchovní pastieri majú s nimi zaobchádzať láskavo a vzbudzovať v nich záujem o kresťanský život vo vlastných spoločenstvách, predsa ich, žiaľ, duchovní pastieri nemôžu pripustiť k sviatostiam.
d) Rozlúčení a rozvedení, ale znova nesobášení
83. Rozličné dôvody, napríklad vzájomné hádky, naprostá neschopnosť otvoriť sa medziosobným vzťahom a podobne, môžu, žiaľ, často priviesť platné manželstvá až do nevyliečiteľnej roztržky. Je zrejmé, že rozluku treba pokladať za krajný prostriedok, keď sa každý iný pokus ukázal ako neúspešný.
Údelom oddeleného manželského partnera je často samota a iné ťažkosti, najmä ak je nevinný. Vtedy viac ako inokedy má cirkevné spoločenstvo podporovať takéhoto manžela, prejaviť mu úctu a solidaritu, pochopenie a konkrétnu pomoc, aby mohol aj v ťažkej situácii, v akej sa nachádza, zachovať vernosť. Takémuto manželskému partnerovi treba pomáhať, aby pestoval záväznú čnosť odpúšťania, ktorá je vlastná kresťanskej láske, a mal ochotu znova pokračovať v predošlom manželskom živote.
Podobný je prípad rozvedeného manželského partnera, ktorý uznáva nerozlučiteľnosť platného manželského zväzku a nechce sa zapliesť do nového spojenia, ale usiluje sa plniť iba svoje rodinné úlohy a povinnosti kresťanského života. Takýto príklad vernosti a kresťanskej vytrvalosti nadobúda osobitnú hodnotu svedectva pred svetom a Cirkvou, a preto potrebuje zo strany Cirkvi trvalejšie prejavy lásky a pomoci, pričom niet nijakých prekážok pre pripustenie k sviatostiam.
e) Rozvedení a znovu zosobášení
84. Každodenná skúsenosť, žiaľ, ukazuje, že ten, kto sa dá rozviesť, väčšinou má úmysel začať nové spolužitie, prirodzene, bez katolíckeho sobáša. Keďže tu ide o zlo, ktoré - ako aj iné - čoraz viac infikuje aj katolíkov, treba tento problém starostlivo a bez meškania riešiť. Synodálni Otcovia sa s ním výslovne zaoberali. Lebo Cirkev, ktorá je ustanovená na to, aby viedla k spáse všetkých ľudí a najmä pokrstených, nemôže ponechať na seba samých ani tých, ktorí sa hoci už predtým boli spojení sviatostným zväzkom, pokúsili znova sa zosobášiť. Preto sa bude Cirkev usilovať neúnavne aj takýmto ľuďom ponúkať prostriedky spásy.
Duchovní pastieri majú vedieť, že z lásky k pravde sú povinní dobre rozlišovať rozličné situácie. Je naozaj rozdiel medzi tými, čo sa usilovali zachrániť prvé manželstvo, a boli celkom nespravodlivo opustení, a tými, čo z vlastnej ťažkej viny rozvrátili kanonicky platné manželstvo. Napokon sú aj takí, čo uzavreli nové životné spoločenstvo len z ohľadu na výchovu detí a niekedy sú vo svojom svedomí subjektívne presvedčení, že predchádzajúce manželstvo, už nenapraviteľne rozvrátené, nebolo vlastne nikdy platné.
Spolu so Synodou vyzývam duchovných pastierov i celé spoločenstvo veriacich, aby rozvedeným pomáhali a starostlivou láskou sa usilovali zbaviť ich pocitu, že sú odlúčení od Cirkvi, lebo aj oni, ako pokrstení, môžu a vlastne sa majú zúčastňovať na jej živote. Treba ich povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť. Cirkev sa má za nich modliť, posilňovať ich, ukázať im, že je milosrdnou matkou, a tak ich udržiavať vo viere a nádeji.
Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj iný osobitný pastoračný dôvod: keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.
Zmierenie vo sviatosti pokánia, ktoré otvára cestu k Eucharistii, môže sa udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znamenie zmluvy a vernosti s Kristom a sú úprimne ochotní viesť taký život, ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva. To v skutočnosti vyžaduje, aby sa muž a žena, ktorí z vážnych príčin, ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu, zaviazali, že budú žiť v úplnej zdržanlivosti, čiže zdržia sa aktov, ktoré sú manželstvu vlastné".180
Rovnako úcta k sviatosti manželstva, ako aj ohľad na manželov a ich rodiny i na spoločenstvo veriacich zakazuje všetkým duchovným pastierom konať pre rozvedených, ktorí uzatvárajú nový sobáš, akýkoľvek obrad, nech by ich k tomu viedli akékoľvek dôvody alebo pastoračné zámienky. Tieto obrady by totiž pôsobili dojmom nového sviatostného a platného sobáša a uvádzali by do omylu o nerozlučiteľnosti prvého sviatostne uzavretého manželstva.
Týmto počínaním Cirkev vyznáva svoju vernosť Kristovi a jeho pravde. Súčasne sa však matersky správa aj k svojim deťom, najmä k tým, čo boli bez vlastnej viny opustení svojím vlastným zákonitým manželom.
Cirkev okrem toho pevne verí, že všetci tí, čo sa vzdialili od Pánovho príkazu a v takom stave aj teraz zotrvávajú, môžu dostať od Boha milosť obrátenia a spásy, ak vytrvajú v modlitbe, pokání a láske.
f) Ľudia bez rodiny
85. Nakoniec by som chcel pripojiť niekoľko slov o skupinách ľudí, ktorých pre konkrétne životné okolnosti, v akých sa často ocitli bez vlastnej vôle, považujem za osobitne blízkych Kristovmu Srdcu a za hodných lásky i konkrétnej starostlivosti zo strany Cirkvi a duchovných pastierov.
Na svete žije veľmi mnoho ľudí, ktorých na nešťastie nemožno považovať za členov toho, čo vo vlastnom zmysle nazývame rodinou. Celé skupiny ľudí žijú v krajne biednej situácii, v ktorej nevyberané spolužitie mužov a žien, nedostatok príbytkov, nenormálne a nestále vzťahy, krajný nedostatok kultúrneho života v skutočnosti nedovoľujú, aby sme mohli hovoriť o pravej rodine. Sú však aj iní, čo z rozličných dôvodov ostali sami na svete. Aj pre nich platí "dobrá zvesť o rodine".
V prospech tých, čo žijú v krajnej biede, som už hovoril, keď som zdôrazňoval, ako naliehavo a neohrozene treba pracovať, aby sa našli riešenia i na politickej úrovni, ktoré by im pomáhali prekonávať tieto neľudské ponižujúce pomery. Táto úloha sa týka solidárne celej spoločnosti, najmä však svetskej vrchnosti, ktorej prináleží táto povinnosť a z toho plynúca zodpovednosť, a potom aj rodín, ktoré majú v tomto ohľade prejavovať veľké porozumenie a ochotu pomáhať.
Tým, čo nemajú prirodzenú rodinu, treba ešte širšie otvoriť brány tej veľkej rodiny, ktorou je Cirkev a ktorá sa stelesňuje v diecéznej a farskej rodine, v základňových cirkevných spoločenstvách a v apoštolských hnutiach. Nik nie je na tomto svete bez rodiny, lebo Cirkev je domovom a rodinou pre všetkých, najmä však pre tých, čo "sa namáhajú a sú preťažení".181

ZÁVER
86. Teraz, keď končím toto Apoštolské povzbudenie, obraciam sa s chvením a so starostlivosťou
na vás, manželia,
na vás, otcovia a matky rodín,
na vás, mladí chlapci a dievčatá, ktorí ste budúcnosťou a nádejou Cirkvi i sveta a ktorí budete oporou a hybnou silou rodín v treťom tisícročí, ktoré sa už blíži,
na vás, ctihodní a milovaní bratia v biskupskej a kňazskej službe,
na vás, drahí rehoľníci a rehoľníčky, na vás, duše zasvätené Bohu, ktorí vydávate manželom svedectvo o najhlbšej pravde lásky k Bohu,
na vás, všetci zdravo zmýšľajúci ľudia, ktorí máte z akejkoľvek príčiny obavy o osud rodiny.
Budúci osud ľudského rodu závisí od rodiny!
Je teda nevyhnutné a naliehavé, aby sa každý človek dobrej vôle usiloval uchovávať a povznášať hodnoty a požiadavky rodiny.
Osobitné úsilie v tomto smere musím žiadať od synov a dcér Cirkvi. Oni tým, že vo svetle viery vidia obdivuhodný Boží plán, majú viac dôvodov na to, aby im ležalo na srdci postavenie rodiny v tomto období úzkosti a milosti.
Predovšetkým oni musia milovať rodinu; je to ich konkrétna a náročná úloha.
Milovať rodinu znamená vedieť si vážiť jej hodnoty a možnosti a stále ich zveľaďovať. Milovať rodinu znamená rozpoznávať nebezpečenstvá a zlá, ktoré ju ohrozujú, a vedieť ich prekonávať. Milovať rodinu znamená pričiňovať sa o vytváranie takých podmienok a okolností, ktoré by podporovali jej rast a rozvoj. Vznešeným prejavom lásky je aj dávať dnešnej kresťanskej rodine, na ktorú často dolieha úzkosť a malomyseľnosť, podnety, z ktorých by čerpala dôveru v seba samu, vo vlastné bohatstvo prírody a milosti, v poslanie, ktoré jej zveril Boh. "Treba, aby dnešné rodiny opäť dostali svoju pôvodnú tvár! Treba, aby nasledovali Krista."182
Je úlohou kresťanov, aby s radosťou a s presvedčením hlásali "radostné posolstvo" o rodine, ktoré treba opätovne počúvať, a stále hlbšie chápať úprimné slová, odhaľujúce jej pravú totožnosť, vnútorné zdroje sily a dôležitosť jej poslania v občianskom živote i v Božom ľude.
Cirkev pozná cestu, ktorou môže rodina dospieť k jadru hlbokej pravdy o sebe samej. Túto pravdu však, ktorú sa Cirkev naučila poznávať v Kristovej škole a v škole dejín a ktorú vykladá vo svetle Božieho Ducha, nikomu nevnucuje, ale cíti v sebe neprestajnú pohnútku predkladať ju všetkým bez strachu, ba s veľkou nádejou ju odporúčať, hoci vie, že "radostná zvesť" obsahuje aj reč kríža. Ale práve skrze kríž môže rodina dosiahnuť plnosť svojho bytia a dokonalosť svojej lásky.
Konečne rád by som povzbudil všetkých kresťanov, aby úprimne a neohrozene spolupracovali so všetkými ľuďmi dobrej vôle, ktorí cítia vo svedomí povinnosť slúžiť rodinám. Všetci, čo sa zasväcujú jej dobru v rámci Cirkvi, v jej mene a pod jej vedením, či sú to už jednotlivci, skupiny, hnutia a združenia, často nachádzajú po svojom boku rôzne osoby a inštitúcie, ktoré pracujú pre ten istý vznešený cieľ. Táto spolupráca môže prispieť k rýchlejšiemu a plnšiemu povzneseniu rodín, ak sa deje vo vernosti evanjeliovým a ľudským hodnotám a berie sa ohľad na oprávnený takzvaný pluralizmus v podujatiach.
Na záver tohoto pastierskeho posolstva, ktoré chce upútať všeobecnú pozornosť na ťažké, ale príťažlivé otázky kresťanskej rodiny, chcem ešte vyprosiť ochranu svätej Nazaretskej rodiny.
Podľa tajomného Božieho plánu v nej skryto žil dlhé roky Boží Syn. Preto je aj pravzorom a príkladom všetkých kresťanských rodín. Je to rodina, jedinečná na svete, ktorá strávila svoj nenápadný a tichý život v malom mestečku Palestíny, zakúsila chudobu, prenasledovanie a vyhnanstvo, velebila Boha neporovnateľne vznešeným a čistým spôsobom. Je nemožné, aby ona nepomáhala kresťanským rodinám, ba všetkým rodinám na svete, žeby si verne plnili svoje každodenné povinnosti, znášali životné útrapy a protivenstvá, žeby boli veľkodušné a pozorné voči potrebám druhých a s radosťou plnili Boží plán, ktorý sa na ne vzťahuje.
Nech ich ochraňuje, obraňuje, osvecuje "spravodlivý muž" svätý Jozef, neúnavný robotník a jemný strážca jemu zverených osôb.
Nech Panna Mária tak, ako je Matkou Cirkvi, stane sa aj Matkou "domácej cirkvi" a jej materskou pomocou nech sa každá kresťanská rodina stane skutočne "malou cirkvou", v ktorej sa odzrkadľuje a oživuje tajomstvo Kristovej Cirkvi. Ona, služobnica Pána, nech je príkladom duše pokorne a ochotne prijímajúcej Božiu vôľu. Ona, Bolestná Matka pod krížom, nech zmierni trápenia a zotrie slzy všetkým, čo trpia pre ťažkosti vo svojich rodinách.
Nech je Kristus Pán, Kráľ vesmíru a Kráľ rodín, prítomný tak ako v Káne vo všetkých kresťanských domoch a nech tam rozdáva svetlo, radosť, vyrovnanosť a silu. Na sviatok jeho kráľovského majestátu vyprosujem od neho, aby každá rodina vedela svojským spôsobom prispieť k tomu, aby prišlo medzi ľudí jeho kráľovstvo, "kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja",183 ku ktorému kráča celé ľudské pokolenie.
Jemu, Márii a Jozefovi zverujem všetky rodiny. Do ich rúk a do ich sŕdc vkladám toto povzbudenie. Oni nech vám ho predložia, ctihodní bratia a milovaní synovia, a nech otvoria vaše duše tomu svetlu, ktoré evanjelium vyžaruje na každú rodinu.
Uisťujúc vás, že sa budem za vás modliť, udeľujem vám, všetkým spolu i každému zvlášť, zo srdca apoštolské požehnanie v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Dané v Ríme u Svätého Petra 22. novembra - na slávnosť Krista Kráľa - v roku 1981, vo štvrtom roku môjho pontifikátu.
Ján Pavol II.
.pa
DODATOK
Charta práv rodiny
Chartu práv rodiny dňa 22. októbra 1983 predložila Apoštolská Stolica všetkým ľuďom, medzinárodným inštitúciám a úradom, ktoré majú na starosti záležitosti týkajúce sa rodiny v súčasnom svete.
Charta vznikla z podnetu Biskupskej synody, ktorá sa konala v Ríme roku 1980 a zaoberala sa témou: Úlohy kresťanskej rodiny v súčasnom svete. Jeho Svätosť pápež Ján Pavol II. v apoštolskom povzbudení Familiaris consortio vyzdvihol podnet synody a poveril Apoštolskú Stolicu, aby vypracovala Chartu práv rodiny tak, aby sa mohla predložiť zainteresovaným inštitúciám a úradom.
Je veľmi dôležité správne pochopiť podstatu a štýl tohto dokumentu. Charta nie je výkladom kapitol z dogmatiky alebo z morálnej teológie o manželstve a rodine, hoci zhŕňa to, čo si o tejto veci myslí Cirkev. Nie je ani návodom na konanie, určeným zainteresovaným osobám alebo ustanovizniam. No nie je to ani jednoduché deklarovanie teoretických zásad o rodine. Cieľom Charty je predložiť všetkým súčasným kresťanom i nekresťanom - nakoľko je to možné, v plnom rozsahu a v určitom slede -, ako treba chápať základné práva, ktoré patria tomu prirodzenému a univerzálnemu spoločenstvu, akým je rodina.
Práva, o ktorých je v Charte reč, vyvodzujú sa z vedomia, kto je človek a v čom spočívajú spoločné hodnoty celého ľudstva. Kresťanská vízia je v tomto vedomí prítomná ako svetlo Božieho zjavenia, ktoré osvetľuje prirodzenú skutočnosť rodiny. Práva, ktoré sa v Charte uvádzajú, v konečnom dôsledku vyplývajú z toho zákona, ktorý Stvoriteľ vpísal do srdca každého človeka. Spoločnosť má povinnosť brániť tieto práva pred akýmkoľvek narušením a starať sa o ich zachovávanie a o upevňovanie toho, čo je ich integrálnou súčasťou.
Práva, o ktorých je v Charte reč, treba chápať v súlade s jej osobitným charakterom. Raz sa vyjadrujú ako právne záväzná norma, inokedy zas ako požiadavky a zásady, ktorých by sa malo pridŕžať zákonodarstvo pri rozvíjaní rodinnej politiky. Vždy sú profetickou výzvou v záujme inštitúcie rodiny, domáhajúcou sa úcty a ochrany pred akýmkoľvek prejavom uzurpácie. Skoro všetky zásady, ktoré sa uvádzajú v Charte, možno napokon nájsť v iných dokumentoch tak Cirkvi, ako ak medzinárodného spoločenstva. Cieľom Charty je pokúsiť sa o ich lepšie a precíznejšie sformulovanie a vyjadriť ich v organickom, usporiadanom a systematickom celku. Súčasťou textu je prehľad prameňov a materiálov, na ktoré sa text odvoláva a z ktorých sa prevzali niektoré formulácie. (My tento prehľad z praktických príčin neuvádzame. Pozn. vyd.)
A tak Chartu práv rodiny predkladá širokej verejnosti Apoštolská Stolica, ústredná a najvyššia správna inštitúcia v katolíckej Cirkvi. Dokument obohatilo mnoho úvah a návrhov, ktoré boli výsledkom široko osnovanej konzultácie s biskupskými konferenciami celej Cirkvi a s odborníkmi v tomto odbore, reprezentujúcimi rozličné kultúry. Charta sa obracia predovšetkým na vlády. Tým, že potvrdzuje, pre dobro spoločenstva, všeobecné vedomie o základných právach rodiny, ponúka všetkým, čo majú zodpovednosť za spoločné dobro, model a východisko pre zákonodarné úpravy týkajúce sa rodinnej politiky, ako aj usmernenie pre programy činnosti.
Súčasne Apoštolská Stolica tento dokument predkladá nevládnym medzinárodným organizáciám, ktoré vo svojej kompetencii alebo vo svojej činnosti zameriavanej na obranu a podporu ľudských práv nemôžu nevidieť narúšanie základných práv rodiny alebo súhlasiť s ich porušovaním.
Pravdaže, Charta je určená aj rodinám. Jej cieľom je posilniť v nich vedomie nezastupiteľnosti úlohy a miesta, aké má rodina v spoločnosti. Chce rodiny povzbudiť, aby sa navzájom spájali na obranu a upevňovanie svojich práv. Súčasne ich chce podnietiť, aby plnili svoje úlohy tak, aby sa v súčasnom svete úloha rodiny stále viac cenila a uznávala.
Napokon Charta sa obracia na všetkých, mužov i ženy, aby nezabudli na terajšie aj budúce dobro ľudstva a urobili všetko pre ochranu práv rodiny a pre posilnenie rodiny. Apoštolská Stolica sa pri vydávaní tejto Charty, ktorej sa dožadovali predstavitelia episkopátov celého sveta, obracia na všetkých členov Cirkvi a na všetky cirkevné ustanovizne s osobitnou výzvou, aby zo všetkých síl vydávali svedectvo o kresťanskom presvedčení, že nič nemôže zastúpiť rodinu pri plnení jej misie, a aby sa usilovali poskytnúť rodinám a rodičom nevyhnutnú podporu a pomoc pri plnení úloh, ktoré im zveril Boh.

ÚVOD
Vychádzajúc z toho, že:
A) ľudské práva, hoci sa chápu ako práva jednotlivca, majú základný spoločenský rozmer, ktorý sa životne a prirodzene vyjadruje v rodine;
B) rodina má svoj základ v manželstve, ktoré je hlbokým spojením vo vzájomne sa doplňujúcom živote muža a ženy. Toto spojenie sa utvára nerozlučiteľným manželským zväzkom, slobodne uzavretým a verejne vyjadreným, ktorý je zameraný na odovzdávanie života;
C) manželstvo je prirodzenou ustanovizňou a iba jej je zverená misia odovzdávania života;
D) rodina ako prirodzené spoločenstvo jestvovalo skôr ako štát alebo akékoľvek iné spoločenstvo, má svoje vlastné, neodňateľné práva;
E) rodina je oveľa viac ako iba obyčajná právna, spoločenská, alebo ekonomická jednotka. Je to vospolnosť lásky a solidarity, jedinečná pokiaľ ide o možnosti vyučovania a odovzdávania kultúrnych, etických, spoločenských, duchovných a náboženských hodnôt, dôležitých pre rozvoj a úspech vlastných členov i celej spoločnosti;
F) rodina je miesto, v ktorom sa stretávajú rozličné generácie a navzájom si pomáhajú dosahovať plnšiu životnú múdrosť a uvádzať do súladu práva jednotlivých osôb s nárokmi spoločenského života;
G) rodina a spoločnosť, navzájom spojené životnými a organickými zväzkami, dopĺňajú sa pri obrane a rozvíjaní dobra všetkých ľudí a každého človeka;
H) skúsenosti rozličných kultúr a rozličných vekov upozornili na nevyhnutnosť, aby spoločnosť uznávala a chránila rodinu ako inštitúciu;
I) spoločnosť a predovšetkým štát, ako aj medzinárodné organizácie musia rodinu ochraňovať zásahmi politického, hospodárskeho, sociálneho a právneho rázu, aby upevnili jednotu a stálosť rodiny, žeby mohla plniť svoje špecifické úlohy;
J) práva rodiny, jej základné potreby a jej hodnoty, aj keď sa postupne v istých prípadoch zaručujú, často sa na ne neberie ohľad, ba sú priamo podkopávané zákonmi, ustanovizňami a sociálno-hospodárskym plánovaním;
K) veľa rodín musí žiť v podmienkach chudoby, ktoré im znemožňujú plniť dôstojne svoju úlohu;
L) katolícka Cirkev si uvedomuje, že dobro človeka, spoločnosti a aj samej Cirkvi úzko súvisí so životom rodiny, preto vždy pokladala za svoje poslanie ohlasovať všetkým Božie zámery, vpísané do ľudskej prirodzenosti, ohľadom manželstva a rodiny, a obidve ustanovizne podporovať a brániť pred akýmikoľvek útokmi;
M) biskupská synoda roku 1980 dôrazne odporúčala vypracovať Chartu práv rodiny a predložiť ju všetkým zainteresovaným.
Apoštolská Stolica po vypočutí mienky biskupských konferencií teraz predkladá Chartu práv rodiny a vyzýva všetky štáty, medzinárodné organizácie a všetky zainteresované inštitúcie a osoby, aby tieto práva rešpektovali a postarali sa o ich skutočné uznávanie a neporušovanie.

Prvý článok
Každý človek má právo zvoliť si vlastnú životnú cestu, a teda uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu, alebo ostať slobodným.
a) Každý muž a každá žena len čo dosiahne vek vhodný na vstup do manželstva a má schopnosti potrebné na jeho uzavretie, má bez akejkoľvek diskriminácie právo oženiť sa alebo vydať sa a založiť si rodinu. Toto právo nemožno natrvalo alebo dočasne obmedziť zákonom, iba ak by obmedzenia vyplývali z objektívnych a závažných požiadaviek samej inštitúcie manželstva a jeho verejného a spoločenského významu; vždy však musia brať do úvahy dôstojnosť a základné práva človeka.
b) Tí, čo sa mienia zobrať a založiť rodinu, majú právo očakávať od spoločnosti, že im zabezpečí také morálne, vychovávateľské, spoločenské a ekonomické podmienky, ktoré im umožnia v zrelosti a povedomej zodpovednosti realizovať ich právo na manželstvo.
c) Vlády majú povinnosť podporovať inštitucionálnu hodnotu manželstva; stav dvojíc, ktoré neuzavreli manželstvo, nemožno stavať na roveň manželstvám uzavretým náležitým spôsobom.

Druhý článok
Manželstvo možno uzavrieť iba na základe dobrovoľného a obojstranného súhlasu, vyjadreného primeranou formou.
a) Aj keď v podmienkach istých kultúr treba mať patričnú úctu k tradičnej úlohe rodiny pri usmerňovaní rozhodnutí svojich detí, treba sa nevyhnutne vyvarovať akéhokoľvek nátlaku, ktorý by prekážal vyvoliť si určitú osobu za manžela alebo manželku.
b) Budúci manželia majú právo na náboženskú slobodu. Preto stavať ako podmienku uzavretia manželstva, aby sa partner v rozpore so svedomím zriekol viery alebo zmenil vyznanie, znamená porušiť toto právo.
c) Pretože muž a žena sa prirodzene dopĺňajú, obaja majú v manželstve rovnakú dôstojnosť a rovnaké práva.

Tretí článok
Manželia majú neodňateľné právo založiť si rodinu a rozhodovať o tom, kedy sa deti majú narodiť a koľko ich má byť, pričom majú v plnej miere brať do úvahy povinnosti navzájom voči sebe, voči deťom, ktoré sa im už narodili, voči rodine a spoločnosti, v súlade so správnou hierarchiou hodnôt a s prirodzeným morálnym poriadkom, ktorý odmieta antikoncepciu, sterilizáciu a potrat.
a) Praktiky niektorých vlád alebo ustanovizní, ktorými sa má akýmkoľvek spôsobom obmedziť sloboda manželov pri rozhodovaní o potomstve, sú ťažkou urážkou ľudskej dôstojnosti a spravodlivosti.
b) Hospodársku pomoc, ktorá sa v medzinárodnom meradle poskytuje na rozvoj národov, neslobodno podmieňovať prijatím programov antikoncepcie, sterilizácie alebo potratov.
c) Rodina má právo na pomoc spoločnosti vo všetkom, čo súvisí s rodením a výchovou detí. Viacdetné rodiny majú právo na primeranú pomoc a neslobodno ich diskriminovať.

Štvrtý článok
Ľudskému životu od samého počatia bezpodmienečne patrí starostlivosť a úcta.
a) Potrat je priamym porušením základného práva každej ľudskej bytosti - práva na život.
b) Úcta voči dôstojnosti človeka vylučuje akékoľvek experimentálne manipulácie s ľudským zárodkom alebo s jeho využívaním na akékoľvek ciele.
c) Každý zásah do genetického dedičstva ľudskej osoby, ktorého cieľom nie je korekcia anomálie, je porušením práva na fyzickú nenarušiteľnosť a je v rozpore s dobrom rodiny.
d) Deti majú tak pred narodením, ako aj po ňom právo na ochranu a osobitnú starostlivosť; to isté sa vzťahuje aj na ženy počas gravidity a - v náležitej miere aj po pôrode.
e) Všetky deti, bez ohľadu na to, či sa narodili v manželstve, alebo v mimomanželskom zväzku, majú rovnaké právo na starostlivosť spoločnosti a plný rozvoj svojej osobnosti.
f) Sirotám alebo deťom bez rodičov alebo opatrovníkov spoločnosť musí venovať osobitnú starostlivosť. Pokiaľ ide o adopciu alebo prijatie dieťaťa do výchovy v inej rodine, štát musí vydať zákony a predpisy vychádzajúce v ústrety rodinám ochotným prijať natrvalo alebo na čas deti, ktoré potrebujú takúto starostlivosť, pričom treba rešpektovať aj prirodzené práva rodičov.
g) Postihnuté deti majú právo na to, aby mali doma aj v škole podmienky vhodné na svoj ľudský rozvoj.

Piaty článok
Rodičia, pretože oni dali život deťom, majú prvotné, neodňateľné a prednostné právo na výchovu detí. Preto treba rodičov uznať za prvých a hlavných vychovávateľov detí.
a) Rodičia majú právo vychovávať deti v súlade so svojím morálnym a náboženským presvedčením a s tými kultúrnymi tradíciami rodiny, ktoré budú napomáhať dobro a dôstojnosť dieťaťa. Spoločnosť im musí poskytovať primeranú pomoc a podporu, aká je nevyhnutná na náležité splnenie ich vychovávateľskej úlohy.
b) Rodičia majú právo slobodne zvoliť školy alebo iné prostriedky potrebné na vzdelávanie detí, a to v súlade so svojím presvedčením. Úrady sa majú postarať o to, aby rozdeľovania verejných dotácií rodičom naozaj poskytovalo možnosť slobodne využívať toto právo bez toho, že by sa na nich kládli nespravodlivé ťarchy. Rodičov neslobodno priamo alebo nepriamo nútiť na dodatočné výdavky, pretože ony by pre nich predstavovali nespravodlivú prekážku a obmedzenie slobody využívať toto právo.
c) Rodičia majú právo na to, aby ich deti nemuseli chodiť do škôl, ktoré sú v rozpore s ich morálnym a náboženským presvedčením. Najmä sexuálna výchova, ktorá predovšetkým patrí rodičom, musí sa vždy realizovať pod ich starostlivým dohľadom aj doma aj vo výchovných zariadeniach, ktoré si môžu vybrať a kontrolovať.
d) Práva rodičov sa porušujú vtedy, ak štát vnucuje povinný systém výchovy, z ktorého sa úplne vylúči náboženská formácia.
e) Prednostné právo rodičov na výchovu detí treba podporovať rozmanitými formami spolupráce rodičov s učiteľmi a vedením školy, najmä však tým, že občania majú účasť na rozhodovaní o prevádzke školy, ako aj na formulovaní a uplatňovaní výchovných smerníc.
f) Rodina má právo žiadať, aby hromadné oznamovacie prostriedky boli pozitívnym nástrojom budovania spoločnosti a aby podporovali základné hodnoty rodiny. Rodina má súčasne právo na náležitú ochranu, najmä svojich najmladších členov, pred škodlivým vplyvom hromadných oznamovacích prostriedkov.

Šiesty článok
Rodina má právo existovať a rozvíjať sa ako rodina.
a) Verejné vrchnosti majú povinnosť uznávať a podporovať dôstojnosť, oprávnenú nezávislosť, intímnosť, integrálnosť a trvalosť každej rodiny.
b) Rozvod narúša samu inštitúciu manželstva a rodiny.
c) Systém rozšíreného rodinného spoločenstva, tam, kde existuje, treba mať v úcte a starať sa, aby mohol čoraz lepšie spĺňať svoju tradičnú funkciu spolupatričnosti a vzájomnej pomoci, aby to všetko nebolo na úkor práv rodinnej bunky a osobnej dôstojnosti každého člena.

Siedmy článok
Každá rodina má právo slobodne organizovať svoj náboženský život doma pod vedením rodičov, ako aj právo verejne vyznávať a hlásať svoju vieru, zúčastňovať sa na verejnom kulte a slobodne si vyberať programy náboženskej výchovy, bez toho, že by za to mohla byť diskriminovaná.

Ôsmy článok
Rodina má právo plniť svoju spoločenskú a politickú funkciu pri výstavbe spoločnosti.
a) Rodiny majú právo združovať sa s inými rodinami a ustanovizňami pre to, aby mohli správne a účinne plniť svoje úlohy, ako aj chrániť práva rodiny, zveľaďovať jej dobro a zastupovať jej záujmy.
b) Rodiny a združenia rodín musia mať zabezpečené právo na to, aby sa mohli zúčastniť na príprave a uvádzaní do života hospodárskych, sociálnych, právnych a kultúrnych programov, ktoré majú vplyv na život rodiny.

Deviaty článok
Rodiny majú právo očakávať od vlád náležitú a nikoho nediskriminujúcu rodinnú politiku, pokiaľ ide o právne, hospodárske, sociálne a finančné záležitosti.
a) Rodiny majú právo na také ekonomické podmienky, ktoré im zaručia životnú úroveň primeranú ich dôstojnosti a úplný rozvoj. Neslobodno im odňať právo nadobúdať a vlastniť súkromné dobrá, ktoré by napomohli stabilizácii rodinného života. Zákony týkajúce sa dedenia a prenosu majetku musia brať do úvahy potreby a práva členov rodiny.
b) Rodiny majú právo na také sociálne opatrenia, ktoré im zaistia pomoc v mimoriadnych okolnostiach, ako je predčasná smrť jedného alebo oboch rodičov, opustenie rodiny jedným z manželov, úraz, choroba alebo invalidita, nezamestnanosť, alebo ak rodina musí niesť nadmerné zaťaženie súvisiace so starobou, telesnou alebo duševnou chybou niektorého svojho člena alebo s výchovou detí.
c) Staršie osoby majú právo na to, aby mali zabezpečené miesto vo vlastnej rodine alebo, ak je to možné, v ustanovizniach na to určených, kde by mohli dožívať svoju starobu a vykonávať činnosť primeranú ich veku a umožňujúcu im účasť na spoločenskom živote.
d) Práva a potreby rodiny, najmä jej jednotu, treba brať do úvahy aj v politike a trestnom zákonodárstve tak, aby väzni mohli byť v kontakte so svojimi rodinami a aby rodiny počas uväznenia niektorého zo svojich členov dostali nevyhnutnú pomoc.

Desiaty článok
Rodiny majú právo na také usporiadanie spoločnosti a hospodárstva, v ktorom by organizácia práce umožnila členom rodiny spoločný život, neohrozila by jednotu, úspešnosť, stabilitu a zdravie rodiny a poskytla možnosť zdravého odpočinku.
a) Odmena za prácu má byť dostatočná na založenie a dôstojný život rodiny, či už formou primeranej mzdy, ktorá sa označuje ako rodinná, alebo aj s pomocou iných spoločenských prostriedkov, ako sú rodinné prídavky alebo príspevok za prácu jedného z rodičov v domácnosti. Odmena za prácu (plat) by mala byť taká, aby matka nebola nútená pracovať mimo domu na úkor života rodiny, najmä výchovy detí.
b) Treba uznať a vážiť si prácu matky doma, lebo je to veľká hodnota pre rodinu i spoločnosť.

Jedenásty článok
Rodina má právo na byt vhodný na rodinný život a úmerný počtu jej členov, v prostredí, v ktorom sú poruke základné služby nevyhnutné pre život rodiny a spoločenstva.

Dvanásty článok
Rodiny migrantov majú právo na takú istú ochranu, akú spoločnosť poskytuje iným rodinám.
a) Rodiny imigrantov majú právo na zachovanie vlastnej kultúry a na podporu a starostlivosť potrebnú na ich zapojenie do spoločenstva, do ktorého vnášajú svoj vklad.
b) Emigranti zamestnaní v určitej krajine majú právo na to, aby čo najskôr prišli za nimi aj ich rodiny.
c) Utečenci majú právo očakávať od vlád a medzinárodných organizácií pomoc v úsilí spojiť sa so svojimi rodinami.

Poznámky
1 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 52.
2 Porov. Ján Pavol II., homília pri otvorení Šiestej bisk. synody, 2 (26. sept. 1980): AAS 72 (1980), str. 1008.
3 Porov. Gn 1-2.
4 Porov. Ef 5.
5 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 47; Ján Pavol II., list Appropinquatiam, 1 (15. aug. 1980): AAS 72 (1980), str. 791.
6 Porov. Mt 19,4.
7 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č.47.
8 Porov. Ján Pavol II., príhovor k Rade gen. sekretariátu Biskupskej synody (23. febr. 1980): Insegnamenti di Giovanni Paolo II, III, 1 (1980), str. 472-276.
9 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 4.
10 Porov. Druhý vat. konc. dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 12.
11 Porov. 1Jn 2,20.
12 Porov. Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 35.
13 Porov. Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 12; Posv. kongr. pre náuku viery, deklarácia Mysterium Ecclesiae, 2: AAS 65 (1973), str. 398-400.
14 Porov. Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 12; dogm. konšt. o Božom zjavení Dei Verbum, č. 10.
15 Porov. Ján Pavol II., homília pri otvorení Šiestej biskupskej synody, 3 (26 sept. 1980): AAS 72 (1980), str. 1008.
16 Porov. sv. Augustín, De Civitate Dei, XIV, 28: CSEL 40, II, 56 n.
17 Past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 15.
18 Porov. Ef 3,8; Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v nešnom svete Gaudium et spes, č. 44; dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, č. 15 a 22.
19 Porov. Mt 19,4 n.
20 Porov. Gn 1,26 n.
21 Jn 4,8.
22 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 12.
23 Porov. tamže, č. 48.
24 Porov. napr. Oz 2,21; Jer 3,6-13; Iz 54.
25 Porov. Ez 16,25.
26 Porov. Oz 3.
27 Porov. Gn 2,24; Mt 19,5.
28 Porov. Ef 5,32 n.
29 Tertulián, Ad uxorem, II, VIII, 6-8.
30 Porov. Trid. konc., sessio XXIV, can. 1: I.D. Mansi: Sacrorum Conciliorum Nova et Amplissima Collectio, 33, 149 n.
31 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 48.
32 Ján Pavol II., príhovor k delegátom Centre de Liaison des Egiupes de Recherche, 3 (3. nov. 1979), Insegnamenti di Giovani Paolo II, II, 2 (1979), str. 1032.
33 Tamže, 4: cit. miesto, str. 1032.
34 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 50.
35 Porov. Gn 2,24.
36 Ef 3,15.
37 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 78.
38 Sv. Ján Zlatoústy, De Virginitate, X: PG 48,540.
39 Porov. Mt 22,30.
40 Porov. 1Kor 7,32-35.
41 Druhý vat. konc., dekrét o primeranej obnove rehoľného života Perfectae caritatis, č. 12.
42 Porov. Pius XII., enc. Sacra Virginitas, II: AAS 46 (1954). str. 174 n.
43 Porov. Ján Pavol II., list Novo incipiente, 9 (8. apríla 1979): AAS 71 (1979), str. 410 n.
44 Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 48.
45 10. bod: AAS 71 (1979), str. 274.
46 Mt 19,6; porov. Gn 2,24.
47 Porov. Ján Pavol II., Príhovor k snúbencom, 4 (Kinshasa, 3.mája 1980): AAS 72 (1980), str. 426 n.
48 Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 49; porov. Ján Pavol II., Príhovor k snúbencom, 4 (Kinshasa, 3. mája 1980): cit. miesto.
49 Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 48.
50 Porov. Ef 5,25.
51 Mt 19,8.
52 Zjv. 3,14.
53 Porov. 2Kor 1,20.
54 Porov. Jn 13,1.
55 Mt 19,6.
56 Rim 8,29.
57 Sv. Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, II-II, 14,2 ad 4.
58 Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 11; porov. dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, č. 11.
59 Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 52.
60 Porov. Ef 6,1-4; Kol 3,20 n.
61 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 48.
62 Jn 17,21.
63 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 24.
64 Gn 1,27.
65 Gal 3,26.28.
66 Porov. Ján Pavol II., enc. Laborem exercens, 19: AAS 73 (1981), str. 625.
67 Gn 2,18.
68 Tamže 2,23.
69 Sv. Ambróz, Hexameron, V, 7, 19: CSEL, 32, I, 154.
70 Pavol VI., enc. Humanae vitae, 9: AAS 60 (1968), str. 486.
71 Porov. Ef 5,25.
72 Porov. Ján Pavol II., homília k veriacim v Terni, 3-5 (19. marca 1981): AAS 73 (1981), str. 268-271.
73 Porov. Ef 3,15.
74 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 52.
75 Lk 18,16; porov. Mt 19,14; Mk 10,14.
76 Ján Pavol II., prejav v OSN, 21 (2. októbra 1979): AAS 71 (1979), str. 1159.
77 Lk 2,42.
78 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 48.
79 Ján Pavol II., príhovor k účastníkom International Forum on Activ Aging, 5 (5. septembra 1980): Insegnamenti di Giovani Paolo II, III, 2 (1980), str. 539.
80 Gn 1,28.
81 Porov. tamže 5,1 n.
82 Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 50.
83 Propositio 22 Záver 11. bodu enc. Humanae vitae používa tieto slová: "Cirkev tým, že upozorňuje ľudí na zachovávanie noriem prirodzeného zákona objasňovaného svojou stálou náukou, zároveň poučuje, že akýkoľvek manželský akt musí zostať otvorený na odovzdávanie života." AAS 60 (1968), str. 488.
84 Porov. 2Kor 1,19; Zjv 3,14.
85 Porov. Posolstvo Šiestej biskupskej synody kresťanským rodinám v dnešnom svete, 5 (24. okt. 1980).
86 Past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 51.
87 Enc. Humanae vitae, 7: AAS 60 (1958), str. 485.
88 Tamže, 12: cit. miesto, str. 488 n.
89 Tamže, 14: cit. miesto, str. 490.
90 Tamže, 13: cit. miesto, str. 489.
91 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 51.
92 Pavol VI., enc. Humanae vitae, 29: AAS 60 (1968), str. 501.
93 Porov. tamže, 25: cit. miesto, str. 498 n.
94 Tamže, 21: cit. miesto, str. 496.
95 Ján Pavol II., Homília na záver Šiestej biskupskej synody, 8 (25. okt. 1980): AAS 72 (1980), str. 1083.
96 Porov. Pavol VI., enc. Humanae vitae, 28: AAS 60 (1968), str. 561.
97 Porov. Ján Pavol II., Príhovor k delegátom Centre de Liaison des Equipes de Recherche, 9 (3. nov. 1979): Insegnamenti di Giovanni Paolo II, II, 2 (1979), str. 1035; porov. aj Príhovor k účastníkom kongresu o rodine v Afrike a Európe (15. jan. 1981): "L?Osservatore Romano" (16. jan. 1981).
98 Enc. Humanae vitae, 25: AAS 60 (1968), str. 499.
99 Deklarácia o kresťanskej výchove Gravissimum educationis, č. 3.
100 Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 35.
101 Sv. Tomáš Akvinský, Summa contra Gentiles, IV, 58.
102 Deklarácia o kresťanskej výchove Gravissimum educationis, č. 2.
103 Apoštolské povzbudenie Evangelii nuntiandi, 71: AAS 68 (1976), str. 60 n.
104 Porov. Druhý vat. konc., deklarácia o kresťanskej výchove Gravissimum educationis, č. 3.
105 Druhý vat. konc., dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, č. 11.
106 Past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 52.
107 Porov. Druhý vat. konc., dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, č. 11.
108 Rim 12,13.
109 Mt 10,42.
110 Porov. past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 30.
111 Druhý vat. konc., deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae, č. 5.
112 Propositio, 42.
113 Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 31.
114 Porov. Druhý vat. konc. dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 11; dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, č. 11; Ján Pavol II., homília pri otvorení Šiestej biskupskej synody 3 (29. sept. 1980: AAS 72 (1980) str. 1008.
115 Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 11.
116 Porov. tamže, č.41.
117 Porov. Sk 4,32.
118 Porov. Pavol VI., enc. Humanae vitae, 9: AAS 60 (1968), str. 486 n.
119 Past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 48.
120 Porov. Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Božom zjavení Dei Verbum, č. 1.
121 Porov. Rim 16,26.
122 Porov. Pavol VI., enc. Humanae vitae, 25: AAS 60 (1968), str. 498.
123 Apoštolské povzbudenie Evangelii nuntiandi, 71: AAS 68 (1976), str. 60 n.
124 Porov. príhovor na Treťom generálnom zhromaždení biskupov Latinskej Ameriky, IV, a (28. jan. 1979): AAS 71 (1979), str. 204.
125 Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č.35.
126 Ján Pavol II., apoštolské povzbudenie Catechesi tradendae, 68: AAS 71 (1979), str. 1334.
127 Porov. tamže, 36: cit. miesto, str. 1308.
128 Porov. 1Kor 12,4 n; Ef 4,12 n.
129 Mk 16,15.
130 Porov. Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 11.
131 Sk 1,8.
132 Porov. 1Pt 3,1 n.
133 Porov. Druhý vat. konc., dogm konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 35; dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, č. 11.
134 Porov. Sk 18; Rim 16,3 n.
135 Porov. Druhý vat. konc., dekrét o misijnej činnosti Cirkvi Ad gentes, č. 39.
136 Druhý vat. konc., dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, č. 30.
137 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 10.
138 Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, č. 49.
139 Tamže, č. 48.
140 Porov. Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 41.
141 Druhý vat. konc., konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 59.
142 Porov. 1Pt 2,5; Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 34.
143 Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 34.
144 Druhý vat. koncil, konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 78.
145 Porov. Jn 19,34.
146 25. bod: AAS 60 (1968), str. 499.
147 Ef 2,4.
148 Porov. Ján Pavol II., enc. Dives in misericordia, 13: AAS 72 (1980), str. 1218 n.
149 Porov. 1Pt 2,5.
150 Mt 18,19 n.
151 Druhý vat. konc., deklarácia o kresťanskej výchove Gravissimum educationis, č. 3; porov. Ján Pavol II., apoštolské povzbudenie Catechesi tradendae, 36: AAS 71 (1979), str. 1308.
152 Príhovor na všeobecnej generálnej audiencii (11. aug. 1976): Insegnamenti di Paolo VI, XIV (1976), str. 640.
153 Porov. konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 12.
154 Porov. Všeobecné smernice o liturgii hodín, č. 27.
155 Pavol VI., apoštolské povzbudenie Marialis cultus, č. 52-54: AAS 66 (1974), str. 160 n.
156 Ján Pavol II., príhovor na pútnickom mieste "Mentroella" (29. okt. 1978): Insegnamenti di Giovanni Paolo II, I (1978), str. 78 n.
157 Porov. Druhý vat. konc., dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, č. 4.
158 Porov. Ján Pavol II., príhovor k severoamerickým biskupom XII. pastoračnej oblasti (21. sept. 1968): AAS 70 (1978), str. 767.
159 Rim 8,2.
160 Tamže 5,5.
161 Porov. Mk 10,45.
162 Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, č. 36.
163 Dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, č. 8.
164 Posolstvo Šiestej biskupskej synody kresťanským rodinám v dnešnom svete, 12 (24. okt. 1980).
165 Porov. Ján Pavol II., príhovor na III. generálnom zhromaždení biskupov Latinskej Ameriky, IV, a (28. jan. 1979): AAS 71 (1979), str. 204.
166 Porov. Druhý vat. konc., konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 10.
167 Porov. sobášne obrady, č. 17.
168 Porov. Druhý vat. konc., konšt. o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium, č. 59.
169 Druhý vat. konc., dekrét o obnove rehoľného života Perfectae caritatis, č. 12.
170 Bod 3-4 (29.nov. 1980): Insegnamenti di Giovanni Paolo II, III, 2 (1980), str. 1453 n.
171 Pavol VI., Posolstvo k Tretiemu svetovému dňu oznamovacích prostriedkov (7. apríla 1969): AAS 61 (1969), str. 455.
172 Ján Pavol II., Posolstvo k Svetovému dňu oznamovacích prostriedkov 1980 (1. máj 1980): Insegnamenti di Giovani Paolo II, III, 1 (1980), str. 1042.
173 Ján Pavol II., Posolstvo k Svetovému dňu oznamovacích prostriedkov 1981, 5 (10. mája 1981): "L Osservatore Romano", (22. mája 1981).
174 Tamže.
175 Pavol VI., Posolstvo k Tretiemu svetovému dňu oznamovacích prostriedkov (7. apríl 1969): AAS 61 (1969), str. 456.
176 Tamže.
177 Posolstvo k Svetovému dňu oznamovacích prostriedkov 1980: Insegnamenti di Giovani Paolo II, III, 1 (1980), str. 1044.
178 Porov. Pavol VI., motu proprio Matrimonia mixta, 4-5: AAS 62 (1970), str. 257 n.; porov. Ján Pavol II., príhovor k účastníkom plenárneho zasadania Sekretariátu pre zjednotenie kresťanov (13. nov. 1981): "L?Osservatore Romano" (14. nov. 1981).
179 Inštr. In quibusdam rerum circumstantiis (15. júna 1972): AAS 64 (1972), str. 518-525; Oznámenie (17. okt. 1973): AAS 65 (1973), str. 616-619.
180 Ján Pavol II., homília na záver Šiestej biskupskej synody, 7 (25. okt. 1980): AAS 72 (1980), str. 1082.
181 Porov. Mt 11,28.
182 Ján Pavol II., list Appropinquat iam, 1 (15. aug. 1980): AAS 72 (1980), str. 791.
183 Prefácia z omše na slávnosť Krista Kráľa.